Človek by si pomyslel, že kniha s názvom Búrka, ktorá dostala svoje pomenovanie v gradujúcom štýle po predchádzajúcich dvoch dielach s názvami Kvapky a Dážď, nám takzvane odstrelí dekel. Je otázne prečo volíme slovo ako „odstrelí“, keď recenzujeme poslednú knihu mládežníckej trilógie Matúša Mahúta. Mali by sme možno tematicky držať nôtu z recenzovaným výtlačkom. Preto radšej povedzme, že človek by skrátka čakal, že mu pri Búrke priam odjebe dekel z tej jeho šišatej kotrby. Najmä po tom, čo sme sa presvedčili, že Dážď bola (najmä v poslednej tretine) z reťaze utrhnutá kobyla v predajni s porcelánom. Teda v takzvanej porcelárovni. Ale, aby sme sa vrátili naspäť k úvahe o názve Búrka. Posledná kniha tak trochu rúca očakávania. Ale určite nie v negatívnom slova zmysle. Práve naopak. Je prekvapujúce, že Búrka nie je šialená smršť divokých historiek (nie úplne), ale skôr zamilovaný tanec v daždi. Aj keď pri bleskoch, lietajúcich plechoch a sem-tam nejakej tej haluzi.
Tretia kniha takzvanej mládežníckej trilógie nás vracia do srdca bratislavských internátov v Mlynskej doliny. Stretávame tu všetkých starých známych z predošlých kníh. Ich osudy sú však pochopiteľne niekde inde. Mirko je milionár, ktorý je často prirovnávaný ku Gatsbymu. Nielen kvôli peniazom, ale aj kvôli jeho obsedantnej láske. Občas síce Mirko pôsobí skôr ako Richie Rich než Gatsby. Ale tak je mladý a asi má rád značkové veci a drahé autá. Okrem Mirka je tu samozrejme aj zamilovaný Samko, roztopašný Benji a oveľa viac sa nám predstavuje aj Jožko, ten chalan z obálky Dažďa, ako je nám v knihe ozrejmené. Týmto sa taktiež dostávame k štýlu knihy, ktorý opäť raz ide po vzore svojich predchodcov. Veľa voľnosti, slobody, otvorených referencií na všetko možné, od filmov, kníh a ľudí, až po referencie na samotného autora a dokonca aj odkazy na obe jeho predchádzajúce diela.
„Musíš niečo dokázať, musí to mať päť hviezdičiek, musíš to urobiť na sto percent. Prestaň. Nemusíš. Bav sa. V podstate to nemá žiadny príbeh. Celá vysoká je len jedna kapitola.“
Môžeme povedať, že predchádzajúci odstavec pekne zhŕňa celú mládežnícku trilógiu. Možno ani tak nie celú trilógiu, ale o samotnej Búrke by sa dalo polemizovať. Pretože, ako už bolo povedané, Búrka je ironicky trochu hĺbavejšia kniha. Citlivejšia, čo by sme možno po Daždi úplne neočakávali. Tón knihy sa oproti jej predchodcovi mení a možno ju tak charakterizovať vo vlastnom meradle, podobne ako sme to mohli urobiť aj medzi Kvapkami a Dažďom. Je tu síce veľa bláznivých momentov a rozhodnutí, už len organizácia s názvom Los Pičáčos hovorí za všetko, (znie to ako keby sme sa dohodli na názve na základe prvej chujoviny, čo niekto pod vplyvom len tak zadelí), ale napriek tomu všetkému, láska neustále proplouvá těmito obscénními zvrácenostmi.
Láska je tu oveľa viac prítomná a citeľnejšia, než tomu bolo v predchádzajúcich knihách. A nie, nie je to len prítomnosťou básničiek. O láske môžeme hovoriť vo vzťahu k iným ľuďom, ale nemenej dôležito je to aj láska k sebe samému v tom zdravom, sebavedomom spôsobe myslenia. Čo sa týka samotného príbehu, ten je, alebo skôr, ani nie je. Určite to nie je niečo, čo by bolo ukotvené v tradičnom štýle rozprávania. V tomto prípade sa nám listy nechronologicky rozfúkali do všetkých strán a výsledkom je skôr pocitovejšia záležitosť. Autor sa tradične neostýcha niečo riešiť. Jednoducho, ak to tak cíti, tak to tam jednoducho naperie.
Kniha v tomto ohľade pripomína dadaizmus v tej definícii, ktorú sme sa učili na základnej škole, keď umelec vyťahuje z klobúka náhodné slová a skladá z nich báseň. Nie je preto žiadnym prekvapením, keď sa do popredia zrazu dostane nejaká filozofická myšlienka. Len tak. Zamyslenie. Náhodná úvaha. Citát. Niekedy zaujímavý. Inokedy ako z webovej stránky, kde vo veľkom kolujú fotky ruží, okná pokryté dažďovými kvapkami a sväté obrázky. Kniha je taktiež plná nezameniteľných prirovnaní. Tváre rozžiarené ako hirošimské ráno alebo posťahované ritné vence, že by mohli strihať roxory. Moje obľúbené. Ale nájdeme tu aj iné perly. Niekedy je to čierny humor, niekedy záchodový humor, niekedy vulgárny humor, vo všetkých inštanciách typický nielen pre túto knihu, ale pre celú trilógiu. Je to cynické, uštipačné, vtipné a veľmi, veľmi špecifické v tom ohľade, že väčšinou to lahodí tým ľuďom, ktorí ironicky berú vážne veci možno vážnejšie, než tí, ktorých podobné vtipy urážajú.
Keď už sa bavíme o tej špecifickosti, Búrka je špecifická kniha. Nie je to vaša každodenná literatúra. Človeku oboznámenom s bratislavskými internátmi a všetkým okolo nich, bude kniha hádam vravieť oveľa viac, než človeku, ktorý v Bratislave nikdy neštudoval alebo dokonca ani nežil. A to je úskalie celej knihy a možno aj celej trilógie. Na druhú stranu, nikdy ma nemuseli zaujímať formule, no výborne zhotovený dokumentárny seriál o formulách zhltnem na posedenie. A hneď aj tri sérii. To znamená, že stále záleží na forme a kreatívnom procese. A ten sa väčšinou nejakých pravidiel drží, prípadne ich pozná a dokáže si ich ohýbať podľa vlastných potrieb a invencií. To znamená, že výsledok môže trpieť bez rozdielu, či chcem mládežnícky zahlušiť očakávania a využiť tému slobody v štýle, že sloboda je môj spôsob tvorby.
Inak povedané, Búrka má svoju cieľovú skupinu. A nemyslíme len mladých ľudí. To je samozrejmé. Mládežnícka trilógia sa tak nenazýva pre nič za nič. Tu myslíme najmä ľudí, ktorí práve vďaka svoju špecifickému obsahovému povedomiu, dokážu z knihy vyčítajú možno oveľa viac, než druhí čitatelia.
Knihu Búrka vydáva vydavateľstvo Tatran.
Autor: Matúš Mahút
Počet strán: 304
Vydavateľstvo: Tatran, 2024
