★ ★ ★ ★ ☆
Otázka diváckej prístupnosti najnovšieho filmu režiséra Richarda Linklatera záleží z veľkej časti na samotnom divákovi. Nouvelle Vague rozpráva príbeh o tom, ako Jean-Luc Godard nakrúca svoj revolučný debut Na konci s dychom (À bout de souffle, 1960). Avšak ako samotný názov filmu napovedá, Linklater sa okrem hlavnej dejovej linky výrazne zameriava aj na samotnú Francúzsku novú vlnu. A robí to bez akýchkoľvek snáh neznalému divákovi hocičo vysvetľovať. Filmoví fanúšikovia Francúzskej novej vlny budú naopak nadšení.
Pohľad na Nouvelle Vague je od prvého záberu prenášajúci. Linklater nás až takmer v dokumentárnom štýle, čomu pomáha forma a voľba čiernobieleho obrazu, prenáša do útrob jedného z najsilnejších období svetovej kinematografie. Ako diváci sa dostávame do vybranej spoločnosti francúzskej filmovej smotánky. Človek očakáva, že film rozprávajúci o vzniku Godardovho debutu bude mať za hlavné hviezdy okrem samotného Godarda, najmä Belmonda, Sebergovú alebo Coutarda, ale Linklater ide ešte oveľa ďalej. Film sa volá Nouvelle Vague a Francúzska nová vlna nie je iba Godard. Naopak, filmov je veľa, no sú to najmä dva, ktoré tento smer odštartujú a definujú vo svojom základe. Ešte predtým, než Godard nakrútil Na konci s dychom, François Truffaut vtrhol do sveta kinematografie svojim slávnym debutom Nikto ma nemá rád (Les quatre cents coups, 1959). A azda aj z tohto dôvodu sa Nouvelle Vague začína práve v tomto momente.
Ako už bolo spomenuté Linklater ide ešte ďalej. Do popredia sa dostáva oveľa viac známych mien. Niekedy sa ich úloha vo filme prejaví viac, inokedy sa na obraze iba mihnú. Ako keby ich Linklater potreboval ukázať. Ako keby ich potreboval menovať, keďže sa v tomto prostredí celú dobu pohybovali. Sú tu napríklad Claude Charbrol, Alain Resnais, Agnès Varda, Jean-Pierre Melville, Éric Rohmer alebo Jacques Rivette. Okrem nich vo filme stretneme aj ďalších velikánov filmu. Je tu Roberto Rossellini, je tu Robert Bresson, je tu Jean Cocteau. Už len zoznam týchto mien by mal napovedať, že filmový fanúšik sa bude počas sledovania filmu Nouvelle Vague cítiť ako v Disneylande. A to nehovoríme o tom, akým úžasným spôsobom celú túto ilúziu Linklater privádza k životu.
Odvrátenou stranou filmu je naopak kritika, ktorá sa natíska takmer sama a ktorá zarezonovala už v úvode. Čo divák, ktorý tieto mená počuje prvýkrát? Minimálne si môžeme predstaviť, že nebude natoľko nadšený. V najhoršom prípade môžeme tvrdiť, že môže byť až pomerne znudený. PretožeNouvelle Vague je výtvor režiséra cinéfila, pre diváka cinéfila. Ale tento argument by som nebral ako veľké negatívum. Síce existujú filmy s témami, ktoré nás nikdy nemuseli zaujímať a napriek tomu si nás dokázali podmaniť, čisto iba svojou kvalitou. To v tomto prípade úplne neplatí. Nouvelle Vague nie je pre každého. Ale to určite neznamená, že to nie je dobrý film. Otázka diváckej znalosti kontextu pri filmovej tvorbe je otázka sama osebe. Ako by sme potom mohli ohodnotiť ten skvelý výber takmer kompletne neznámych hercov a herečiek, ktorí tak úžasne oživili Godarda, Belmonda alebo Sebergovú, ak sme Na konci s dychom nevideli? Ťažšie. To nám, ale nebráni sa touto cestou možno aj dodatočne vybrať.
