Najprv prišli Kvapky, teraz je tu Dážď. Ak vezmeme názov druhého pokračovania „kroniky Mlynskej doliny“, v zmysle určitej gradácie, potom nebudeme úplne vedľa. Zatiaľ čo Kvapky sa držali pomerne na uzde (minimálne z pohľadu Dažďa určite), druhá kniha si na nejaké zbytočné uzdy nepotrpí. A to je dobrá správa. Dážď posúva dej dopredu. Mení atmosféru, mení dôraz, viac si dovoľuje a dokonca by sme mohli tvrdiť, že aj žánrovo sa posúva do oveľa divokejšieho teritória. Nečakajme preto úplne typický pohľad do kvázi vzrušujúceho života vysokoškoláka. Nech už si za tým predstavíme čokoľvek. Naopak, Dážď ponúka veľmi zábavnú, vtipnú a pomerne akčnú jazdu. A to doslova.
Kniha začína pochmúrne, upršaným pohrebom. Vyzerá to ako scéna zo Strážcov (Watchmen, 2009), keď pochovávali Komedianta. Prečo používam práve tento druh prirovnania? No pretože podobných prirovnaní je Dážď plný. Nie je síce povinnosť poznať každú jednu scénu z každého jedného filmu, ale ako čerešnička na torte to funguje fajn. Neskôr aj tak zistíme, že väčšina spomínaných filmov patrí medzi diela Christophera Nolana, takže nejaký hlbší filmofest nečakajte. To isté nemožno povedať ani o dômyselnosti prirovnaní, najmä keď sa bavíme o tom, že sa niekto zatváril, ako Michael Caine na konci Temného rytiera. Ale vráťme sa naspäť k príbehu. Na spomínanom pohrebe nepochovávajú komiksového násilníka, ale naopak Mirkovu mamu. Úvod je veľmi pekným kontrastom toho, čo príde ďalej. Ide o osviežujúce rozhodnutie začať na dramatickú nôtu a knihe to pridáva na potrebnej vyváženosti.
Okrem Mirka sa Dážď točí okolo tých istých postáv, ktoré veľmi dobre poznáme už z Kvapiek. Niektoré postavy, ako napríklad Samko, ktorý má po novom kadernícke, respektíve barbierske ambície, sú oproti prvému dielu trochu odsunuté do úzadia. Naopak, Benji dostáva oveľa viac miesta. Ako prostoreký a šikovný podnikateľ s nezanedbateľnou dávkou slovenského špekulantstva si Benji otvára cukráreň, kde zamestná takmer všetkých našich hrdinov. Z tohto rozhodnutia neskôr pramení hlavná zápletka knihy, a to je pomerne za vlasy pritiahnutý konflikt s geriatrickou mafiou. Znie to vtipne? Ono to má byť vtipné. A funguje to.
Pri čítaní knihy mi občas nedalo vycítiť určitý literárny a trochu nekontrolovateľný rozlet do šírych výšin, ktorému sa autor knihy, Matúš Mahút, vôbec nebráni. Príbeh sa najprv pomaly a potom úplne vytrhne z teritória každodennosti a odletí nám oknom do akčného naratívu známeho z populárnej kultúry. Mahút si sebareflexívne uvedomuje, že jeho postavy prenikajú za filmové plátno fikcie, ako detský fanúšik akčných filmov z Posledného akčného hrdinu, ale nemieni to riešiť. Tento svet sa mu až príliš páči, aby sa držal naspäť.
Vedome ho komentuje, analyzuje, premieľa, dokonca sa opakovane odkazuje sám na seba, a my sa týmto spôsobom okrajovo dostávame do akejsi druhej roviny rozprávania. Získavame prístup do postmoderného tvorenia, do brechtovského rušenia štvrtej steny, kedy sa okrem samotného príbehu, tak trochu dozvedáme aj o myšlienkovom procese rozprávača, a veľmi pravdepodobne aj spisovateľa v jednej osobe. Rozprávač nám tak môže neraz tvrdiť, že táto a táto pasáž pôsobí ako klišé scéna z Jamesa Bonda, a preto by sa jej mal radšej vyhnúť, ale o pár strán neskôr ju aj tak vedome objíma.
Dážď obsahuje charakteristickú mladícku voľnosť a slobodu, nielen čo sa príbehu týka, ale dokonca aj v samotnom štýle textu. Nie je preto nezvyčajné, ak sa autor knihy zastaví v rozprávaní a začne nám mimo zabehnutý štýl a vlastným hlasom vysvetľovať, prečo je 60 sekúnd dobrý film. Časté využívanie slangových a anglických slov je taktiež pomerne zaužívanou vlastnosťou mladého prejavu. Dúfajme, že z tohto dôvodu nebude Dážď po pár rokoch zakázanou literatúrou. (Vy viete, čo myslím). Dážď je skrátka dynamická, rozvetvená a štýlovo otvorená kniha, ktorá sa nebojí rannú opicu zhmotniť do skutočnej podoby a dať jej hlas.
Je to kniha, ktorá (takmer) naplno využíva potenciál literárneho média. To znamená, že papier znesie všetko a ja sa nemienim držať naspäť. Všetko je dovolené, nič nie je chyba. Podobným prístupom sa mimochodom pýši aj typický príklad postmodernej filmografie Davida Lyncha. To len tak, že ma to napadlo, a tak to sem po vzore recenzovanej knihy tresnem. Dodať by sme ešte mohli, že týmto pádom je forma textu občas zaujímavejšia ako príbeh samotný. Pretože, ak nekontrolovateľne uletíme príliš vysoko, čo sa v druhej polovici knihy tak trochu deje, môžeme doplatiť na prehrešky väčšiny pokračovaní, aké poznáme napríklad zo sveta kinematografie. Jeden rýchly príklad – štvrté pokračovanie Johna Wicka dozaista vie čo myslím.
Knihu Dážď vydáva vydavateľstvo Tatran.
Autor: Matúš Mahút
Počet strán: 368
Vydavateľstvo: Tatran, 2023
