Kniha Na rozhraní sa môže pýšiť jedným z najpatetickejších popisov na obálke, ktorý snáď nikto nemôže brať úplne vážne. „V tejto nádhernej, so súcitom a hlbokým pochopením napísanej knihe sa autorka Hadley Vlahosová, zdravotná sestra, (…) chce podeliť s čitateľmi o dojímavé príbehy z posledných chvíľ života svojich pacientov.“ Dozvieme sa, že práca zdravotnej sestry je pre autorku knihy jej poslaním. Celým svojím srdcom a celou svojou bytosťou sa naladila na potreby a túžby svojich umierajúcich pacientov, aby im vytvorila „bezpečné zázemie.“ Zrejme tu ide o zámenu identity. Autor tejto recenzie sa domnieval, že kniha bude rozprávať príbehy o zomieraní, smrti, a o tom, ako vnímať smrť ako prirodzenú súčasť života. A to sa popravde píše aj na obale knihy. Ale skôr než z psychologického, filozofického alebo vedeckého pohľadu, sa tu naopak o smrti bavíme v domnienkach, ilúziách, či dokonca až fantáziách.
Kniha Na rozhraní je naozaj súbor príbehov. Každá kapitola nesie meno jedného pacienta, o ktorého sa Vlahosová stará až do jeho, či jej smrti. Okrem toho nám autorka v krátkosti predstavuje aj svoj osobný život a svoju kariéru. Jej hlavným zdrojom záujmu však ostáva práve proces zomierania. „O hospici a smrti sa zväčša nehovorí, ale viem, že ľudí to zaujíma, pretože dostávam veľa otázok,“ píše autorka knihy. Podľa nej je smrť v súčasnej spoločnosti tabu. Prečo je to tak a či naozaj človek na smrť nemyslí, alebo na ňu naopak myslí neustále, čo so sebou prináša celú sériu vedľajších psychologických dopadov, nám kniha už neprezradí. Nečakajme v tomto ohľade odbornosť, skôr osobné zážitky. (To však neznamená, že v tejto oblasti neexistuje iná literatúra, ktorá smrť rozoberá v celkom inom meradle – spomeňme minimálne The Denial of Death od Ernesta Beckera).
Na čítaní o sprostredkovaných zážitkoch z umierania samozrejme nie je nič zlé. Ak má byť toto hlavným poslaním knihy, potom je to samo osebe pochopiteľné a netreba tu arogantne šermovať cvikrom a prskať okolo seba vedeckú literatúru. Nemusí byť každá kniha o zomieraní úvodom do psychoanalýzy. Keď čítame o pacientke menom Glenda, ide o pútavý príbeh najmä z toho dôvodu, že Glenda často vidí svoju nebohú sestru. Prečo to nikoho z ostrieľaných ošetrovateľov neprekvapuje? Ako je možné, že sa podobné prípady, kedy zomierajúcich navštevujú mŕtvi príbuzní, opakujú? Vlahosová sa nad týmto spočiatku pozastavuje. Zdá sa, ako keby ju to naozaj zaujímalo. Ako keby si vytýčila, že sa pokúsi tento jav preskúmať. Pôsobí to takmer ako detektívka. Teda minimálne do ďalšej strany, kedy Vlahosová jednoducho pripustí, že to tak skrátka je. Žiadne halucinácie, žiadne vidiny, žiadne dôkazy, zomierajúcich skrátka naozaj navštevujú mŕtvi príbuzní.
A toto je len jeden z mnohých prípadov, kedy sa domnienky menia na vieru a viera sa mení na „skutočnosť.“ V iných prípadoch nám Vlahosová podsúva vlastné scenáre založené na jej subjektívnych dojmoch, ktoré opäť raz trieštia patetickosťou. Pacient Carl sa Vlahosovej zdôverí, že mu kedysi dávno zomrela dcérka. Mala len dva roky, keď sa utopila. Po tom, čo Carl zomrie si Vlahosová na vetvy všimne modrého vtáčika, ktorý ju pozoruje. Okamžite prichádza vnuknutie, že vtáčik je Carlova mŕtva dcérka Anna. Vlahosovú napadne, že to je asi hlúposť, ale potom sa k tejto myšlienke začne opakovane vracať. A viete čo? Keď Carla prenášajú do pohrebného auta, Vlahosová počuje vtačí štebot! Zdvihne pohľad a hľa! Modrý vtáčik! Vlahosová s úžasom sleduje, ako ten modrý vtáčik letí popri pohrebnom aute. A potom si sama pre seba so slzami v očiach zašepká: „Prosím, dávaj na svojho otca dobrý pozor, Anna.“ Z tejto ukážky myslím veľmi pekne možno vyčítať, o akej smrti sa tu bavíme. Ak budeme tvrdiť, že toho modrého vtáčika ešte v ten istý deň zožrala susedova mačka, ide o rovnakú „pravdu“, ako to, čo tvrdí autorka knihy, keď nám podsúva svoje vzdušné zámky.
Na rozhraní pripúšťa, že existuje druhý svet. Skrátka ide o fakt, ktorý sprevádza každý jeden príbeh. V knihe nie je primárne spomínaná kresťanská terminológia, len tu panuje presvedčenie, že smrť človeka nie je konečná stanica. Na niektoré veci súvisiace so smrťou nemá medicína odpovede, tvrdí Vlahosová. To ale automaticky neznamená, že odpoveďou je okamžite to, čo nás napadne ako prvé. Pretože potom sa v určitom zmysle neodlišujeme od človeka kromaňonského, ktorý jedného večera pri ohníku vysvetľuje svojim súkmeňovcom pôvod bleskov.
Odhliadnuc od hlavnej náplne knihy – čo je pochopiteľne zložité, keďže ide o hlavnú náplň knihy, a tomu nasvedčuje aj samotný názov „Na rozhraní“, teda na rozhraní dvoch svetov – možno povedať, že príbehy ako také dokážu ponúknuť pre niekoho zaujímavý pohľad do sveta zdravotnej sestry. Najmä potom do sveta opatrovníctva o zomierajúcich pacientov. Verím, že kniha dokáže ponúknuť cenné postrehy do tejto práce, avšak to už asi najlepšie ohodnotia tí, čo sa v tomto svete aktívne pohybujú.
Knihu Na rozhraní vydáva vydavateľstvo Tatran.
Originálny názov: The In-Between
Autorka: Hadley Vlahosová
Počet strán: 240
Vydavateľstvo: Tatran, 2024
Preklad: Jarmila Cihová
