Matúš Mahút sa slovenskému čitateľovi predstavil alegorickou prvotinou s názvom Tam hore. Išlo o odvážny počin, vyrozprávať skratkovito, no úderne, počiatok aj koniec ľudského plemena. Že to nazveme tak chladne a naturalisticky. Iba o rok neskôr sa Mahút vracia s novým prírastkom, a čuduj sa svete, jeden by si pomyslel, že si mladý autor odskakuje od impozantných tém, a rád by si naopak splnil niečo osobné. Niečo mládežnícke, svieže a vtipné. A v podstate sa niet čomu diviť. Ak sa Mahút nechal, ako mladý človek ovplyvniť zbehlými dramaturgami a kritikmi, často omieľajúcimi rovnaký zoznam, niekedy až limitujúcich poučiek, z čoho by sme mohli vybrať pre predstavu, „píš o tom, čo poznáš,“ potom je pochopiteľné, že predmetom druhej Mahútovej knihy, bude jeho prvý rok na vysokej škole.
Kvapky sú z veľkej časti autobiografický román.
To by sme mali ohľadom toho, že mladý autor píše o tom, čo pozná, keďže nestál na počiatku, ani na konci ľudskej civilizácie. Bez ohľadu na to, že to, čo píše je tak trochu pravda. Druhá a oveľa podstatnejšia vec je otázka mladosti. Kvapky pôsobia ako kniha, ktorá by mala viac reprezentovať mladého autora. Osobne sa domnievam, že vek autora a vážnosť literárnych a umeleckých tém, nemá priamu úmernosť. Je úplne jedno koľko má spisovateľ rokov. Ak výsledné dielo hrá úprimnou strunou večných právd, vek autora je nepodstatný. Hádam, že na vratkých nohách postavenú problematiku mladosti a neskúsenosti si vymysleli starí kritici, bezvýsledne a naduto sa odkazujúci na svoj dlhší čas strávení na Zemi. Posledná argumentačná záchrana typu, „môj dom, moje pravidlá.“
Kniha sa začína zaujímavým prechodom z prvej osoby na tretiu. V prvom momente to pôsobí ako chyba, než si človek opätovne uvedomí veľmi nevtieravo zvolený výber slov. Hlavným hrdinom knihy je Mirko. Ten odchádza študovať do Bratislavy na vysokú školu. Domovom sa mu stáva intrák v Mlynskej doline, kde spoznáva svojho spolubývajúceho, Samka. Mirko a Samko, ktorí by isto obstáli ako skvelý protipól Maťkovi a Kubkovi, sa okamžite stávajú ústrednou dvojicou celej knihy. Samko Mirka zoznámi s vlastnými pravidlami. Zasvätí ho do tajov instantných pokrmov, výberových nápojov, najlepších burgerov, ale najmä mu ukáže cestu do jeho obľúbenej posilňovne. Respektíve, aby sme to s tým názvom príliš neprehnali, ako Samko hovorí, povedzme skôr činkárne. Tým najpodstatnejším sú ale dievčatá. Najmä potom Majka, Hanka a jedna nemenovaná kráska.
Osobný príbeh dvoch sympatických chalanov.
Nenechajte sa pomýliť. Kvapky nie sú až tak bizarnou a bujarou oslavou divokých vysokoškolských večierkov, spontánnych rozhodnutí, ani náhodných, ranných prebudení na cudzích miestach. Kvapky sú oveľa viac veľmi sympatickým svedectvom dvoch chalanov, ktorí nám ponúkajú svoje zážitky v rámci relatívnej normálnosti. Možno, že by si obaja priali byť trochu mimo svojho univerza. Ale podoba textu, ktorá sa na nás možno až nevedome valí, je plná pop-kultúrnych narážok, filmových a seriálových odkazov, citátov a videohier. Mirko aj Samko sú tak trochu nerdi.
Sú to normálni, milí chalani, ktorí sú v medziach toho sympatického a rozpoznateľného. V niektorých ohľadoch, v podobe akejsi generačnej výpovede, Kvapky veľmi pekne zosobňujú vysokoškolský svet, ktorý nejeden čitateľ rozpozná a dokonca aj ocení. Ale v rámci dramatickej a emočnej podoby románu, by sme pokojne uvítali viac konfliktu. Vtedy sa môže zdať, že striktné držanie sa autobiografickej linky, môže pôsobiť skôr kontraproduktívne. Korením sa stáva až postava Benjiho, ktorý sa postará o vítanú zmenu nálady.
Ale asi nad tým netreba uvažovať príliš dramaticky. Kvapky nepotrebujú žiadne šokujúce odhalenia, temné zákutia, ťažké rozhodnutia, depresiu, alebo nedajbože čiernu kroniku. Aj napriek tomu, že aspoň niečo z tohto v určitej miere isto patrí do každej izby vysokoškoláka, zápasiaceho, niekedy úplne nepozorovane a vnútorne, či už so skúškami, samotou, pochybnosťami, alebo neistotou. Naopak, tých pár rozohraných prvkov, ktoré ostávajú možno až príliš v úzadí, by hádam nezaškodilo čitateľovi razantnejšie otvoriť. Mirkova nechuť vracať sa domov alebo veľmi opatrná zrada lásky, sú len jemne načrtnuté impulzy, ktoré by mohli oveľa intenzívnejšie rozčeriť vody medziľudských alebo osobných vzťahov.
Hravý štýl sa postará o zábavné čítanie.
Bez rozdielu, či som alebo nie som cieľová skupina, priznám sa, že Kvapky boli pre mňa osobne kvalitatívne dynamickou jazdou. Niekedy to išlo ťažšie, inokedy ma text knihy úprimne bavil. V niektorých chvíľach objavovania vysokoškolského sveta som si dokonca vybavil atmosféru z Harryho Pottera. A to je myslím celkom úspech, pretože ide o synonymum pútavosti. Možno je to podvedome tým, že sa Harry Potter v knihe okrajovo spomína, no myslím, že to bude skôr tým, že Mirko aj Samko mi občas pripomínali Harryho a Rona. Najsilnejšie sa to stalo asi pri nadšení z jedľa, ale určite na tom má zásluhu aj Mahútov štýl písania. Rozdelenie knihy do jedného školského roka, s dôrazom na Vianoce aj Dušičky, taktiež udrie na známu strunu.
Štýl knihy je veľmi uvoľnený a hravý. Výrazovo doslovný a príliš nedbajúci na pravidlá. Jednoducho zámerne mladícky, čo je vzhľadom na typ knihy iba dobre. Kvapky sú cielené na mladšieho čitateľa, ktorý by si mohol nájsť k hlavným protagonistom familiárnu cestu. Ostáva len povedať, že autorovi tento svieži štýl svedčí a rozpoznateľne sa v ňom cíti dobre. Kvapky ostávajú (väčšinou) cenzurovaným, zábavnejším pohľadom do života dvoch vysokoškolákov, ktorých si človek ľahko obľúbi a rád s nimi ten jeden školský rok prežije.
Knihu Kvapky vydáva vydavateľstvo Tatran.
Autor: Matúš Mahút
Počet strán: 320
Vydavateľstvo: Tatran, 2022
