★ ★ ★ ★ ☆
Netflix má svoje svetlé filmové chvíľky. Je ich síce menej, ale rozpoznáme ich takmer okamžite. Na myseľ prichádzajú filmy ako The King (2019) alebo novinka Charlieho Kaufmana, I´m Thinking of Ending Things (2020). The Devil All the Time pokračuje v tom správnom rytme a film môžeme ľahko zaradiť medzi tie kvalitnejšie diela z produkcie streamovacej služby. Aj napriek tomu, že filmu možno uprieť obsahové nedostatky, z filmárskeho hľadiska ide o vydarené dielo. The Devil All the Time je adaptácia rovnomennej knihy, autora menom Donald Ray Pollock. Ten vo filme dokonca číta aj voiceover.
Scenár napísal režisér filmu Antonio Campos, spolu so svojím bratom Paulom. Výsledkom je medzigeneračná dráma, ktorá dokonca aj bez divákovej znalosti, že ide o adaptáciu knižnej predlohy, pôsobí ako literárne dielo. Film nám vďaka množstvu postáv a mozaike jednotlivých príbehov našepkáva, že základ pochádza z literatúry. A možno aj z tohto dôvodu pôsobí finálne dielo príliš epizodicky a fragmentovane.
The Devil All the Time zahŕňa obdobie od 40. do 60. rokov. Nachádzame sa niekde na pomedzí Západnej Virgínie a štátu Ohio. Hlavným hrdinom príbehu je Arvin Russell (Tom Holland), syn Willarda (Bill Skarsgård), vojnového veterána z druhej svetovej vojny. Náboženstvo hrá vo filme veľmi silnú úlohu. Willardova žena ochorie a on hľadá záchranu u Boha. Naopak, miestny reverend Roy (Harry Melling) sa pokúša posilniť svoju vieru, aby získal nadprirodzené schopnosti ako liečiť obyčajných ľudí. Jeho neuvážené kroky, pre dosiahnutie svojich cieľov, však majú veľmi tragické následky. To isté možno povedať aj o Willardovi. A vlastne o každej jednej postave, vystupujúcej v tejto veľmi temnej a pochmúrnej mozaike nešťastných vzťahov.
The Devil All the Time nie je ani v najmenšom pozitívny film. Práve naopak. Toto je obraz sveta v tom najhoršom ponímaní.
Až na mladého Arvina je každá jedna postava hriešna. Dokonca aj Arvin sa nebráni v mnohom napodobňovať svojho otca a ísť v jeho šľapajach. Oproti konaniu ostatných mu však nemôžeme veľa vyčítať. Vraždy, samovraždy, mučenia aj znásilnenia sú tu na dennom poriadku. Každý jeden človek tu márne dúfa v lepší svet, a každý jeden robí tento svet pre ostatných horší.
Film je nepriamo rozčlenený do jednotlivých epizód. Nie je to priznané, ani cielené, no funguje to tak. Jednotlivé časti sa navzájom prepletajú medzi seba a spolu tvoria jeden celok. Obsahovo filmu možno vytknúť, že sa do seba snaží vtesnať množstvo informácii, respektíve množstvo zvratov. S dĺžkou dve a pol hodiny sa mu to darí určite lepšie, ako to urobil Lynch s adaptáciou Duny (1984), čo bol vlastne ten istý problém filmu, ale stále tu ostáva prítomná zjednodušená vízia veľkých rozhodnutí. Film je tým pádom príliš epizodický, zameraný na pútavé scény, fungujúce nezávisle od seba, s jednoduchou zápletkou a plné explicitného násilia. Našťastie sa tento efekt začne prejavovať až v druhej polovici filmu (podobne ako u Duny). Výsledkom je skutočnosť, že ako celok to potom ľahko pôsobí až pritiahnuto za vlasy.
Všetky negatíva vynahradzuje skvelý prístup režiséra a scenáristu v jednej osobe.
Antonio Campos začína silným spôsobom. Privádza nás do príbehu pekne pomaly a rozjímavo. Jeho prístup k látke ihneď navodzuje pocit veľkého literárneho románu. Tiesnivá a melancholická nálada je umocnená ťaživou hudbou. Populárne pesničky väčšinou len dotvárajú dané časové obdobia. S výborným remeselným prístupom súvisí aj hviezdne obsadenie. Robert Pattinson je ako reverend Preston opäť skvelý. Na Pattinsonovi je skrátka vždy vidieť ako si svoje postavy vychutnáva. Užíva si každý jeden pohyb, mimiku tváre, zmenu prízvuku a jeho prednes možno len obdivovať. Hlavným nositeľom príbehu je ale Tom Holland. Je to najbližšie, čo možno považovať za kladného hrdinu, vo svete absolútneho hriechu.
The Devil All the Time sa pohybuje niekde na pomedzí filmov ako je The Place Beyond the Pines (2012), Fargo (1996) alebo Táto krajina nie je pre starých (No Country for Old Men, 2007). Na rozdiel od bratov Coenovcov tu však nenájdeme uprostred krvavej tragédie odľahčujúce náznaky ľudskosti, jemnocitu alebo sympatií. Camposov film nás zanechá v mrazivom objatí, priam nedotknutých v hlbšom rozjímaní. Pretože vykreslené situácie sú jasné, polopatistické a vo výsledku fatálne vyriešené. Stále však ide o pútavú a veľmi kvalitne nakrútenú snímku, ktorá si zaslúži zvýšenú pozornosť.
