Viridiana je považovaný za jeden z najlepších filmov, nielen slávneho španielskeho režiséra Luisa Buñuela, ale všeobecne. Príbeh filmu sa začal ešte v roku 1960 na prestížnom filmovom festivale v Cannes. Bolo to práve tu, kde španielsky režisér Carlos Saura stretol Buñuela a požiadal ho, aby sa vrátil naspäť do rodného Španielska. Dokonca aj sám Franco apeloval na svojho ministra kultúry, aby sa pokúsil slávneho režiséra priviesť naspäť. Buñuel bol v tom čase totiž ešte stále v mexickom exile. Zo Španielska odišiel uprostred občianskej vojny, pretože sa ostro vyhradzoval práve proti fašistickému režimu Francinsca Franca. Dokonca kvôli Francovi stratil vieru v katolícku cirkev, keďže tá s jeho diktatúrou nielenže nemala problém, ale ešte ho aj podporovala. Prekvapujúco, Buñuel pozvanie prijal. Výsledkom bol film, na ktorý nebol nikto pripravení.
Viridiane a jej vzniku veľmi pomohla aj jej hlavná predstaviteľka, herečka Silvia Pinalová. Jej mužom bol producent Gustavo Alatriste, ktorého Pinalová presvedčila, aby film pomohol financovať. A tak sa aj stalo. Pinalová bola Buñuelova veľká obdivovateľka a neskrývala náramnú túžbu so slávnym režisérom spolupracovať. Posledný film, ktorý Buñuel v Španielsku nakrútil, bol krátkometrážny dokument Zem bez chleba (Las Hurdes, 1933). Viridiana mal byť veľký návrat. A pravdou ostáva, že Buñuel k produkcii Viridiany naozaj pristupoval veľmi skromne a úslužne. Netrvalo dlho a jeho očakávané dielo, plánované ako veľké zosobnenie španielskej identity a kultúry, spadlo do ostrej kritiky sociálnych pomerov, sexuality a španielskej cirkvi a jej pokrytectva. Nadovšetko však Buñuel nešetril práve Franca a jeho spoločnosť.
Viridiana mala hneď od samého začiatku namierené k veľkému škandálu. A Buñuel to musel veľmi dobre vedieť.
Príbeh o mladej mníške (Pinalová) a jej snahe pomôcť skupinke bezdomovcov, ako formu vykúpenia za osobnú tragédiu v rodine, spôsobil doslova výbuch emócii. V Španielsku bol film okamžite zakázaný, a to až do roku 1977. Minister kultúry bol za povolenie scenára k filmovaniu náležite potrestaný. Cirkev film nadobro odsúdila a počastovala ho nelichotivými prívlastkami, ako ohavný a rúhajúci sa. Vatikán dokonca film označil ako urážku celého kresťanstva. Dlhšia verzia filmu musela byť kvôli prihláške na filmový festival v Cannes skrátená. Táto kratšia verzia získala na festivale najvyššie ocenenie, Zlatú palmu. Tú dlhšiu verziu španielske úrady zničili.
Film je nepriamo rozdelený na dve časti. Každá jedna z nich začína veľmi nevinne a mierne. Ich koniec je naopak pretvorený do hrozivého úderu, nečakane a zo strany. Ako povedal sám Buñuel, „Rád by som prinútil aj toho najbežnejšieho diváka pocítiť, že nežije v tom najlepšom svete zo všetkých.“ Za zdanlivo obyčajnými situácia číha nebezpečenstvo a Buñuel si je veľmi dobre vedomý reálneho sveta. Možno, že ide veľmi na hranu, no z Viriadiany aj tak plynie nespochybniteľný kus pravdy. A tú jeho divák ihneď rozpozná, pretože s ním, či s ňou, doslova zakýva. Viridiana nie je pozitívny film, no vďaka tomu, že ide o majstrovské dielo svetovej kinematografie, diváka stále zanecháva v spokojnom rozjímaní.
