Mal som dvanásť rokov a do rúk sa mi dostala kniha Maria Puza s názvom Krstný otec. Vraj je to klasika, hovorila mama. Klasika o mafiánoch. A vraj je to založené na skutočných udalostiach. V tej dobe mi táto veta stačila na to, aby som každé jedno slovo v Puzovej knihe automaticky bral ako pravdu. Ako záznam reálnej rodiny emigrantov z Talianska. Práve vďaka tejto neotrasiteľnej viere v autentickosť som Krstného otca doslova hltal. Kniha ma absolútne posadla. Nebolo dňa, aby som nemyslel na svojich hrdinov, neprežíval s nimi ich osudy a netrúchlil, ak im násilnícky život, pripravil násilnícku smrť. Vlastne som si v tej dobe ani neuvedomoval celú tú romantickú predstavu mafiánov, výpalníkov a vrahov. A popravde, v niektorých ohľadoch si ju neuvedomujem, a možno ani nechcem uvedomovať, dodnes.
Vzhľadom na to, ako veľmi ma zasiahla Puzova kniha, (samozrejme po jej dočítaní som chcel byť „mafián-džentlmen-stratég-intelektuál“ – skrátka typ Michael Corleone), objavenie Coppolovej filmovej adaptácie bola len otázka času. Krátkeho času. Film mi prišiel do cesty takmer okamžite po dočítaní knihy. Respektíve, išlo skôr o informáciu o jeho existencii, keďže v tej dobe nebolo ani zďaleka tak jednoduché prísť k žiadaným filmom, ako je tomu dnes. Internet medzi nami viac-menej len začínal, no nelegálne kópie filmov s ním išli ruka v ruke takmer okamžite. Týmto spôsobom sa mi do rúk konečne dostala kópia filmu Krstný otec z roku 1972. Je zaujímavé ako veci len tak odpočívajú celé desaťročia niekde mimo nášho vedomia a potom nám jedným šmahom otvoria oči. Na druhu stranu – mal som dvanásť.
Krstný otec naviazal na úspech knihy a prekonal všetky očakávania.
Coppolov film sa stal okamžite nadčasovou klasikou. Hviezdne obsadenie mi v tej dobe ešte veľa nehovorilo, najmä v prípade Marlona Branda, Roberta Duvalla a Johna Cazala. To prišlo neskôr. Avšak aj vďaka Krstnému otcovi to už potom boli starí známi. Ešte som to nevedel, no Krstný otec bola moja prvá skúsenosť s Americkou novou vlnou 70. rokov. Coppola bol vo svojej podstate nezávislý režisér. Inak by ešte pred nakrúcaním Krstného otca, nezaložil vlastnú spoločnosť, American Zoetrope, ktorá sa snažila ponúknuť mladým filmárom takmer až ideálne podmienky pre ich tvorbu.
Táto snaha eventuálne stroskotala, nielen kvôli nedostatku peňazí, ale aj zo strany zneužívania možností práve zo strany filmárov. O autorskej a nezávislej duši známeho režiséra taktiež napovedá aj fakt, že po obrovskom úspechu Krstného otca, sám finančne zabezpečený Coppola vyhlásil, že viac ako sláva je preňho podstatnejšie miesto v Americkej novej vlny.
Mafia ako metafora Ameriky.
Coppola sa snažil prispieť do filmovej kartotéky nielen ako skvelý filmár, ale najmä ako kritický filmár. Podobne ako jeho neskoršie diela, Rozhovor (The Conversation, 1974) alebo Apokalypsa (Apocalypse Now, 1979), ktoré poukazovali na americké problémy, aj Krstný otec využíval mafiu ako metaforu Ameriky. Prvá replika filmu vyznie z úst majiteľa pohrebného ústavu, Bonaseru. „Verím v Ameriku. Amerika mi dala bohatstvo.“ Ironicky, Bonasera sa volá prvým menom Amerigo. Rovnako ako sa volal taliansky cestovateľ Amerigo Vespucci, podľa ktorého dostala Amerika svoje meno.
Ako tvrdí Coppola, Amerika má podobne ako mafia ruky od krvi, aby dokázala zabezpečiť svoju moc a záujmy. Ale na rozdiel od mafie, respektíve od mafie Dona Corleoneho, sa Amerika nestará o svojich obyvateľov. Keď systém zlyhá, ľudia prichádzajú za Donom, aby veci napravil. A práve v tomto spočíva jadro popularity Krstného otca, knihy aj filmu. Celý tento koncept, získať spravodlivosť u Dona Corleoneho, je samozrejme značne zromantizovaný, ako už bolo spomenuté. A Coppola si to dobre uvedomuje. Metafora Ameriky však rezolútne pretrváva.
Krstný otec má 50 rokov a my môžeme bezpochyby povedať, že vôbec nestarne. Ide o nadčasovú klasiku a jeden z najlepších filmov svetovej kinematografie. Film sa zaslúžene pripomína v podobe nespočetných odkazov a referencií v súčasnej populárnej kultúre a naďalej inšpiruje aj moderných filmárov. Napriek tomu, že Coppola si bol vedomí toho, že film dokáže svojou budúcou tvorbou asi len ťažko poraziť, najmä ohľadom finančného úspechu, pokračovanie Krstného otca z roku 1974 prekonalo očakávania. Ja osobne ale skôr lipnem k prvému filmu, možno aj vďaka knihe, možno aj vďaka Brandovi, alebo len jednoducho na základe samotného príbehu, ktorý mi príde sám o sebe kompletný a ucelený, tak ako je.
