I’m Thinking of Ending Things recenzia: Cesta búrkou ľudského trápenia

I’m Thinking of Ending Things recenzia: Cesta búrkou ľudského trápenia

7. septembra 2020 0 Od Radoslav Irša

★ ★ ★ ★ ☆

Charlie Kaufman, jeden z najoriginálnejších hlasov filmovej scenáristiky, prichádza na Netflix s novým filmom pod melancholickým názvom I’m Thinking of Ending Things (slov. preklad, Asi to skončím). Kaufman a jeho práca sa vyznačuje úzkostlivými príbehmi s ľudskou tvárou, obyčajne spadajúcimi do teritória špecifického surrealizmu. Jeho nový film, adaptácia rovnomennej knihy z roku 2016, debutujúceho kanadského spisovateľa Iana Reida, nie je žiadna výnimka. Podobne ako pri jeho posledných tituloch, aj tentoraz sa Kaufman stavia do pozície režiséra a prináša nám komplikovaný pohľad do útrob ľudského psyché. I’m Thinking of Ending Things je tiesnivá cesta naprieč časom. Je to cesta do odľahlých kútov ľudskej duše pripomínajúca nočnú moru. Márne by sme tu však hľadali nadprirodzené monštrum číhajúce za rohom. Trpká bolesť sa ukrýva v detailoch ľudského života, poznačeného neľahkými skúsenosťami od strednej školy, cez problémy v rodine, až po ubíjajúci stereotyp a starnutie.

I’m Thinking of Ending Things má zdanlivo jednoduchý príbeh. Veci sa však začnú rýchlo zamotávať.

Mladá žena (Jessie Buckley) sa vydáva spolu so svojím priateľom Jakeom (Jesse Plemons) na návštevu jeho rodičov. Pár spolu chodí len nejaký ten týždeň, plus mínus, a ona v kútiku duše vie, že tento vzťah dlho nevydrží. Jej vnútorný monológ nám dáva jasné indície nešťastia a existenciálnej krízy. Na jednu stranu by chcela skončiť vzťah s Jakeom, no divák jej slová chápe oveľa viac fatálnejšie. Za jej vidinou konca vidíme skôr koniec života. Znepokojujúcu náladu v jej myšlienkach prináša aj postava Jakea. Ten, ako sa zdá, a ako naznačuje výraz jeho tváre, akoby počuje každé jej vnútorné slovo. Po dlhej ceste vyplnenej melancholickou konverzáciou sa dvojica napokon dostáva na odľahlú farmu Jakeových rodičov. Tá stojí uprostred ničoho, uväznená v nehostinnej krajine bičovanej snehovou búrkou. Netrvá dlho a divák si začne uvedomovať nielen snovú nadprirodzenosť lokácie, ale aj ich obyvateľov.

Film sa môže pochváliť výborne melancholickou a tiesnivou atmosférou. Tá je o to viac umocnená voľbou pomeru strán obrazu 4:3. Sama hlavná hrdinka filmu sa vyžíva v melancholickom cítení. Páčia sa jej šíre polia pokryté snehobielou pokrývkou, maľuje obrazy opustených krajiniek, píše básne plné strachu a tiesnivej hrôzy zo stereotypu a osamelosti života. Celý čas máme pocit, že je to práve mladá žena, kto je epicentrom príbehu. Postupne sa skrz nové skutočnosti a objavy dozvedáme o možnej zmene perspektívy. Mladá žena sa skôr ako hlavnou hrdinkou, stáva objaviteľom či pozorovateľom. Táto zmena prichádza takmer nepozorovane, no pomáhajú jej občasné prestrihy na záhadného staršieho školníka.

Večera u rodičov nie je vôbec ideálne miesto na uvoľnenie.

Je to práve vďaka postave školníka a drobným čriepkom a spojovateľom v príbehu, kedy si dokážeme pospájať indície a objaviť v príbehu celkom nečakanú zmenu uhla pohľadu.

I’m Thinking of Ending Things funguje ako báseň. A je to komplikovaná báseň, ťažká báseň, ktorá si vyžaduje aktívnu pozornosť diváka. Jej obsah stojí na vlastných interpretáciách detailov. Kaufman nám ponúka množstvo indícií, s čím súvisí aj jeho veľmi starostlivá réžia. Aj vďaka nej podávajú obaja herci stvárňujúci Jakeových rodičov (Toni Collette, David Thewlis), skvelé výkony. V ich expresívnom, možno až mierne surreálnom herectve, sa ukrýva množstvo informácií, najmä ohľadom ich vzťahu k synovi, čo pomáha divákovi lepšie sa v príbehu orientovať.

Charlie Kaufman sa pohráva s časom. Rôzne epizódy zo života spája do jedného celku. Sú to myšlienky a spomienky zviazané do jedného bolestivého uzla. Človeku v týchto momentoch možno rýchlo napadne, že tento príbeh nemusí byť tým, čím sa zdá. Kaufman opäť raz využíva mocnú silu metafory a symboliky, ktorá je najvýraznejšie využívaná v momentoch muzikálových a tanečných vystúpení. Ich prítomnosť sa môže zdať mierne scestná, no pri bližšej interpretácii sa opak stáva pravdou.

I’m Thinking of Ending Things je bezpochyby presne o tom, o čom nás presviedča názov filmu. Kaufman nám však neponúka ľahké východisko. Niekedy sa zdá, že film by si zaslúžil mierne skrátiť. Niektoré pasáže, najmä potom tie v druhej polovici, kedy sa ocitáme uväznení v čierňave interiéru auta, by si zaslúžili prestrihať, no Kaufman nás vždy s istotou vtiahne naspäť do deja. Robí to nielen skvelým scenárom plným podnetného filozofovania o živote, ale aj zaujímavými obrazmi a zmenami nálady v deji. Výsledkom je dojímavá cesta von zo snežnej búrky ľudského trápenia.