★ ★ ★ ★ ☆
Possessor je jeden z tých alegorických filmov, poukazujúcich na neduhy súčasnej digitálnej doby. Svojím alegorickým príbehom a témami spoločenskej paranoje, straty identity, straty súkromia a slobodnej vôle, môžeme dielo režiséra Brandona Cronenberga zaradiť do kategórie filmov ako sú Zvláštne dni (Strange Days, 1995), Rozhovor (The Conversation, 1974) alebo dokonca Matrix (1999). Okrem toho, že Possessor je brutálne násilný sci-fi horor, film dokáže podnietiť v divákovi hlbšie a kontroverznejšie filozofické myšlienky, alegoricky prenášané do nášho každodenného života.
V jednom momente sa dokonca zdá, že vo filme rezonuje otázka zodpovednosti za vlastné skryté túžby, hraničiace s psychopatickou náturou jednotlivca, ktorý sa v momente zmeny identity, teda dosiahnutím akejsi absolútnej slobody, zníži k vlastným tajným želaniam, často hraničiacich s potláčanou animálnosťou. Inak povedané, predstavte si, že vlastnou mysľou obsadíte telo cudzieho človeka a v jeho osobe môžete robiť čokoľvek. Hráči videohier ako je GTA to určite pochopia.
Possessor nás privádza do sveta moderných technológií pokročilého 21. storočia, no nie veľmi vzdialeného od toho súčasného.
Najväčším sci-fi prvkom je možnosť implantovať vlastnú myseľ do tela iných ľudí. Na tomto princípe pracuje aj tajná agentúra, zaoberajúca sa vraždami vysokopostavených jedincov spoločnosti. Jednou z najtalentovanejších agentiek – rozumej nájomných vrahýň – je Tasia Vos (Andrea Riseboroughová). Jej úlohou je obsadiť telo Colina Tatea (Christopher Abbott) priateľa dcéry majiteľa spoločnosti s príznačným názvom, Zoothroo. Spoločnosť sa špecializuje na zbieranie dát o širokej verejnosti. Zamestnanci firmy využívajú pc webkamery a cez video mapujú rôzne záujmy, štýly nábytku, značky odevov a ostatné konzumné zvyky ľudí. Jednoducho niečo podobné, ako keď navštívite určitú webovú stránku, dajme tomu na tenisky, a ich reklama vás potom sleduje naprieč sociálnymi sieťami. Tasia má v Colinovom tele, z dôvodov dedičských konaní, zabiť nielen majiteľa firmy (Sean Bean), ale aj jeho dcéru a dedičku Avu (Tuppence Middletonová).
Problém však nastáva v momente, keď Tasia začína byť v Colinovom tele uväznená. V tomto momente prichádzajú na rad práve spomínané otázky slobodnej vôle a ilúzie možnosti výberu. Zaujímavosťou je skutočnosť, že vďaka skvelej Cronenbergovej réžii nie je vždy isté, kto z dvojice je práve u kormidla Colinovho tela. Hra s identitou podnecuje našu zvedavosť a dáva nám možnosť čítať v prepracovanom režijnom pláne, ktorý sa prejavuje najmä v prípade hereckého predstavenia Abbotta a Riseboroughovej. Túto hru si môžeme vychutnávať takmer celú dĺžku filmu, a dvojzmyselné finále v nás len zanecháva provokatívne dohady, občas, v tom lepšom prípade, využívané aj v niektorých dielach Christophera Nolana. Brandon Cronenberg sa istým spôsobom pohráva s našim vnímaním hlavných postáv. V jednom momente ich dokonca absolútne ničí a fyzicky ich mieša do jedného celku. V tomto transformačnom štýle tak režisér filmu pripomína diela svojho slávneho otca, režiséra Davida Cronenberga.
Jednou z najšpecifickejších prvkov filmu je určite nezaobalený pohľad na krvavé násilie.
Vraždy sú brutálne a Cronenberg ide presne opačným smerom, ako by sa možno vydali iní tvorcovia. Niektoré momenty by si v iných prípadoch pravdepodobne vyslúžili strih mimo priamy obraz násilia. Cronenberg však robí presný opak. Niekedy síce len na chvíľu, rýchlym strihom, ako agresívnym bodnutím noža, nám sprostredkuje, každý zúrivý úder. Nemožno než tušiť, že táto voľba brutality je určite zámerná a isto korešponduje s odvíjajúcim sa príbehom a jeho témami. Násilie je v súčasnosti viac než otupeným zmyslom nielen filmových divákov, ale najmä tých masochistických internetových používateľov, vyhľadávajúcich reálne násilie, reálne vraždy, reálnu bolesť. Cronenberg tento pojem posúva na celkom novú úroveň. A veru, snaží sa.
Possessor obhajuje svoje renomé, ktoré minulý rok získal na festivale v Sundance. Naozaj ide o ikonický horor, navyše veľmi chytrý a alegorický. Film má skvelú atmosféru uhrančivej melanchólie a chladu digitálnej doby. Herec Christopher Abbott už párkrát v podobnom štýle rezonoval (napr. Piercing, 2018) a zdá sa, že jeho persona sa pomaly stáva tvárou tohto násilného a mrazivého štýlu. Possessor má osobne razantne uhranul hneď od samého začiatku a nepustil. Pomáha tomu mrazivá hudba, agresívny strih aj znepokojivá nálada obrazu. Nečakajte nič príjemné, no rozhodne sa nemusíte báť prázdneho formátu. Film je odvážny a svojím prevedením veľmi dobre zvládnutý.
Possessor je dostupný k videniu na VOD – Curzon Home Cinema.
