Filmy,Recenzie

Paralelné matky recenzia: Pedro Almodóvar a kostlivec v skrini

★ ★ ★ ☆ ☆

Pedro Almodóvar sa vracia na scénu svojim doteraz najpolitickejším filmom s názvom Paralelné matky (Madres paralelas). Hlavným predmetom filmu je čeliť vlastnej krvavej minulosti. Inak povedané, priznať svoje hriechy, priznať vlastné spoločenské zlyhania, vo filme tak efektívne reprezentované zabudnutými (či vedome zabúdanými) masovými hrobmi španielskej občianskej vojny. Film si berie na zreteľ dve zdanlivo nesúvisiace príbehové linky. Je to až postupom času, kedy si uvedomujeme, ako Almodóvar alegoricky pristupuje k strate rodiny v oveľa obsiahlejšom zmysle. Aby dosiahol vlastných tvrdení, rozohráva nejednoznačnú, nevtieravú dramatickú hru dvoch matiek. Východisko ostáva ukotvené v prijatí ich spoločnej tragédie.

Janis (Penélope Cruz) pracuje ako fotografka, ktorá pri svojej práci neobľubuje očividnú symboliku. Keď fotí forenzného archeológa Artura (Israel Elejalde) zamietne prvotný nápad, nafotiť ho v hamletovskej póze s lebkou. Ak by sme prijali toto úvodné, symbolické odmietane priamočiarosti, azda by sme mohli lepšie pochopiť Almodóvarovu vlastnú nechuť ísť podobnou cestou. Janis požiada Artura, aby začal pracovať na odkývaní masového hrobu, v ktorom by mal údajne odpočívať Janisin pra-prastarý otec, obeť fašistických čistiek. Z pracovného vzťahu sa rýchlo stane partnerský vzťah. Janis s Arturom otehotnie, čo bohužiaľ priamo vedie k tomu, že ich vzťah naberie rýchly koniec. V nemocnici leží Janis na izbe s Anou (Milena Smit), ktorá taktiež čaká svoje prvé dieťatko. Obe ženy si okamžite vytvoria spoločné puto, ktoré ich napokon previaže viac, než by si možno priali.

Janis (Penélope Cruz) a Ana (Milena Smit)

Paralelné matky rozohrávajú viacero tém od feminizmu až po politické vyhlásenia čeliť ťažkej minulosti.

V jednom momente Janis jasne vyhlási, že plánuje byť mama samoživiteľka. Je rozhodnutá ísť podobnou cestou, ako jej vlastná mama a vyhlasuje to s úprimnou odhodlanosťou. To ale neznamená, že ju zničený vzťah s Arturom netrápi. Naopak, sama Janis bojuje na viacero frontoch a nie vždy vychádza sama pred sebou víťazne. To isté sa naopak nedá povedať o Ane, ktorá je síce mladšia a neskúsenejšia, ale zato dokáže svoju rozhodnosť podporiť vlastnými konaniami. Toto je príbeh plný odvážnych žien, ktoré sa môžu vo vlastných sebeckých rozhodnutiach veľmi mýliť. Čo je však oveľa podstatnejšie, hlavnou otázkou je vlastná rozhodnosť veci napokon priviesť na pravú mieru. Táto cesta je nesmierne bolestivá a komplikovaná, no ako Almodóvar jasne tvrdí, je to jediná cesta, ako pokračovať ďalej.   

Paralelné matky majú svoje problémy. Niekto by mohol namietať, že príbeh je príliš nalinajkovaný, predvídateľný a konštrukčný. Ide to ale v Almodóvarovom štýle a ťažko by sme to mohli považovať za negatívum, keďže je to skrátka istý štýl a funguje dobre. Je to podobné ako keby sme vytýkali ikonický výber farieb a mizanscény na úkor realizmu. Čo nie je úplne relevantné. Oveľa horšie je na tom spomínaná predvídateľnosť, kedy nevieme s istotou určiť, či si hlavná protagonistka uvedomuje niečo, čo je divákovi takmer okamžite jasné. Na jednu stranu by to mohla byť na základe jej konaní pravda. Inokedy sa však vraciame k pochybnostiam, keď hlavná hrdinka pri zistení daných skutočností, hrá emočne úplný opak toho, čo by sme pravdepodobne očakávali.

Napriek tomu, Paralelné matky nám priamočiarosť určite nedarujú. Obvykle by som povedal, že to je vždy dobre, ale v tomto prípade, kedy sa na scénu dostavuje istá nedôvera v dejovú relevantnosť, si Almodóvar jasne pýta špeciálnu pozornosť. Či dokonca až hlbšie štúdium svojich tém a praktík.

Mohlo by sa vám tiež páčiť...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.