Filmy

Upír Nosferatu: Slávny upír nás fascinuje a desí už sto rokov

Ako žiaci základnej školy sme priam bažili po hororoch. Pozerali sme ich vždy v piatok po vyučovaní, doma u kamaráta ešte pred tým než sa vrátili jeho rodičia z práce. Takto sme videli prvýkrát Psycho (1960), Nočnú moru z Elm Street (1984) alebo Interview s upírom (1994). Keď sa medzi nami rozšírila zvesť, že Max Schreck, predstaviteľ ikonického upíra v slávnom filme F.W. Murnaua, Upír Nosferatu (1922), nie je len herec, ale skutočný upír, spôsobilo to medzi nami hotovú senzáciu. Film sme hltali ako niečo autentické. Ako okno do iného sveta. Svedectvo skutočného hororu, ktorý sme akceptovali s detskou naivitou, aká by sa dala prirovnať už len k úplne prvému sledovaniu Záhady Blair Witch (1999). To sme ešte netušili, aký zásadný vplyv mala Murnauova klasika na vyššie spomínané filmy.

Otázka smrti a nebezpečnej prírody je hlavnou ingredienciou filmu, Upír Nosferatu.

Upír Nosferatu tento rok oslavuje sto rokov od svojho vzniku. A zatiaľ, čo Max Schreck v skutočnosti nie je žiadny upír, Upír Nosferatu prekonáva „oceány času“, a stále má čo ponúknuť aj dnešnému divákovi. Po opakovanom pozretí je markantné, ako intenzívne dielom pulzuje idea smrti a pandémie. V roku 1922 bola španielska chrípka dozaista stále veľmi čerstvým mementom, nehovoriac o konci prvej svetovej vojny. Aj z tohto dôvodu môžeme na Murnauovo dielo nazerať ako na univerzálny horor, kde hlavným zlosynom nie je ani tak nebezpečný upír, ako skôr všadeprítomná smrť, ktorá si vo finále zoberie aj jeho. Napriek tomu by sme stále mohli tvrdiť, že Upír Nosferatu ostáva spodobením niečoho cudzieho a veľmi nebezpečného, prichádzajúceho z „krajiny zlodejov a duchov“.

Od samého začiatku, keď Hutter (Gustav von Wangenheim) prinesie svojej žene Ellen (Greta Schröder) natrhané kvety, je jasné, že smrť nebude ďaleko za rohom. Žena sa daru len ťažko poteší. Svojho muža naopak doslova obviní, že kvety zabil. Hneď v nasledujúcej scéne zastaví Huttera na ulici profesor Bulwer (John Gottowt) so slovami: „Neponáhľajte sa, môj mladý priateľ! Nikto neutečie svojmu osudu.“ Ach, aký jedinečný výber slov do nového dňa. Ale Huttera to očividne veľmi neznepokojuje, keďže pri úlohe navštíviť grófa Orloka (Max Schreck) sa nedokáže zbaviť unáhleného entuziazmu. S profesorom Bulwerom sa vo filme ešte stretneme. Bude to ako súčasť veľmi pôsobivej montáže o nebezpečnej, doslova smrteľnej prírode a jej stvoreniach. Profesor prezentuje svojim študentom mäsožravú rastlinu, zatiaľ čo v inom zábere paralelne sledujeme, ako si pavúk obaľuje svoju večeru.

Gróf Orlok prichádza do svojej novej destinácie.

Nemecký expresionizmus, inak ako ho zväčša poznáme.

Upír Nosferatu patrí do kategórie nemeckého expresionizmu, ale iným spôsobom ako to robí napríklad Kabinet doktora Caligariho (1920). Murnau pristupuje k snovým efektom, ostrým líniám a expresívnym prvkom, inak ako režisér Caligariho, Robert Wiene. Murnau ide do exteriérov. Ide von, kde nám chce ukázať priamy autentický pohľad na prírodu v tej najnebezpečnejšej podobe. Keďže film sa natáčal aj na Slovensku, sú to práve tatranské štíty, kopce so splašenými koňmi alebo tmavé lesy, ktoré v premyslenom strihu preberajú expresívnu úlohu. Rovnako tak ide o zmes záberov kameramana F.A. Wagnera na reálne úzke uličky, vysoké lomené strechy domov alebo opustené budovy, zaberajúce svojou monštruozitou s temnými priečeliami a prázdnymi oknami celý záber. Murnau využíva autentický priestor. Nachádza autentické objekty. Hrá sa so zlomyseľným tieňom svojho antagonistu. To všetko vo veľkolepom štýle jedinečného hororu.

Upír Nosferatu má sto rokov, ale jeho prevedenie extra netrpí zubom času. Max Schreck je v úlohe upíra možno trochu zvláštny svojimi otvorenými priznaniami, že sa mu páčia dámske krky, a že cez deň spí hlbokým spánkom. Ale napriek týmto úsmevným detailom je jeho zlomyseľný vzhľad stále zdrojom strachu a hrôzy. F.W. Murnau nakrútil trvácnu a inšpiratívnu klasiku, ktorá má svoje dané miesto vo svetovej kinematografii. A to aj spolu s rovnako, ak nie ešte viac dôležitými snímkami, ako je napríklad Východ slnka (Sunrise, 1927), ktorý by sme mohli brať ako istý protipól Upíra Nosferatu. Vo finále sa svojmu osudu nevyhne ani obávaný upír. Smrť je nevyhnutná a všadeprítomná, ako film neraz manifestuje. To isté by sme mohli povedať aj o úplne poslednom zábere na zronený pár. V jedinečnom zábere, ktorý bude ešte veľakrát použitý v budúcej kinematografii.

Mohlo by sa vám tiež páčiť...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.