★ ★ ★ ★ ☆
Známy mexický režisér Guillermo del Toro je vo forme. Jeho Frankenstein nadväzuje na vydarenú Uličku nočných môr aj Pinocchia (hádam najlepšieho Pinocchia zo všetkých sfilmovaných Pinocchiov) a roztápa divákovo srdce. V závislosti od toho, že gotické dielo Mary Shelleyovej je jedným z najčastejších adaptovaných príbehov vôbec, vychádza del Torov Frankenstein ako malý zázrak. A nie je to ani tak vďaka pôsobivému vizuálu alebo naozaj vydareným hereckým výkonom hlavných dvoch protagonistov, najväčšiu zásluhu na celom filme nesie výborný scenár a naplno vyťažené emócie.
Čitateľ pôvodnej knihy musí uznať, že Frankenstein je najmä romantický príbeh o stvorení, ktoré spoznáva svet. Poznáva prírodu, spoznáva knihy, filozofiu, priateľstvo, a to všetko na pozadí tragédie, akou dokáže byť opustený ľudský život v divokom a nehostinnom svete. S touto témou súvisí druhý aspekt celého filmu, a to je vzťah medzi stvoriteľom a jeho výtvorom. Ide o jeden silný a emotívny motív, ktorý by sme mohli prirovnať k univerzálnemu ľudskému životu ako takému.
Či už sa bavíme o rodičovskej téme v užšom kontexte alebo zamierime do vyšších sfér a pozrieme sa na otázku „božského“ stvorenia života, v oboch prípadoch platí, že náš výtvor ostáva po nežiaducom zrode vydaný životu na milosť a cesta je to tŕnistá a bolestivá. Práve tento motív sa del Torovi podarilo vo filme znázorniť veľmi efektívne. Bravúrne vystihol základnú tému knihy a výsledkom je silný záver, ktorým režisérovi dokážeme odpustiť aj niektoré menej vydarené skutočnosti.
Príbeh je rozdelený do dvoch častí. Prvý sleduje snahy Victora Frankensteina poraziť smrť. Druhý potom sleduje osudy Frankensteinovho stvorenia. V prvom prípade sa možno až zbytočne dostávame do života nášho hrdinu, respektíve do života jeho rodinných príslušníkov. Na tomto by nemuselo byť nič zlé, avšak úprimne, nejde o veľmi pútavé rozprávanie. Multilingvizmus postáv je nedotiahnutý a vizuálne odkazy na Kubrickovho Barryho Lyndona (1975) skôr pripomínajú divákovi, ako úžasne Barry Lyndon vyzeral z pohľadu autenticity a naturálnosti a ako si Frankenstein buduje celkom opačný štýl. Výsledok z dojmu potom záleží na divákových preferenciách.
Samozrejme, že film vyzerá dobre, ale napriek tomu, že del Toro sa v rozhovoroch zastával praktickej stránky filmu (loď, praktické efekty) a snahám vyhýbať sa v niektorých prípadoch CGI, výsledok nasvedčuje totálnemu opaku. Dokonca by sme mohli povedať, že aj to praktické v tomto vizuálnom svete pôsobí digitalizovane. Je to ale niečo, čo by sme mohli otvorene kritizovať. Áno aj nie. Opäť záleží na preferenciách. Napriek tomu stále platí, že mise-en-scéna je pôsobivá, svietenie a atmosféra taktiež, ale predsa len sledujeme veľmi štylizovaný film, ktorému chýba ten zásadný kopanec pútavejšej reality, ak to tak môžeme nazveme.
Jacob Elordi je ako Frankensteinovo stvorenie naozaj vydarený. Herec si nás v emotívnych scénach totálne podrobí a dovolím si tvrdiť, že niekedy je jeho herectvo v spojitosti so spomínanou témou a scenárom dokonalým pokrmom, ktorý pohladí dušu aj srdce. Oscaar Isaac je taktiež skvelý. Jeho postava je komplexná, rozpoltená, skrátka má mnoho podôb. Raz ho obdivujete, inokedy nenávidíte. Naopak z čisto subjektívneho hľadiska musím povedať, že z Christopha Waltz som už trochu presýtený. Ostáva zaujímavosťou, že herec si strihol účinkovanie v oboch súčasných adaptáciách populárne najznámejších gotických románov. Okrem Frankensteina hral výraznú úlohu aj v Bessonovom Draculovi. Nuž a aby sme neopomenuli jedinú ženskú predstaviteľku, Mia Goth je skrátka uhrančivá a trochu ma mrzelo, že sme ju nevideli aj v inej (neživej) forme, ktorá sa v niektorých adaptáciách k jej postave viazala.
Vo výsledku je Frankenstein veľmi vydarené dielo, ktoré s divákom ostáva dlho po dopozeraní, ak si jeho zopakovanie dokonca aj nevypýta. Dlho sme na Netflixe nevideli film, ktorý by dokázal divákov dohnať k slzám a Frankensteinovi sa to darí. A to je napriek spomínanému štylizovanému vizuálu opäť jedinečná anomália, aké skutočné emócie sa dokážu rozohrať na takto neskutočnom plátne.
