Filmy,Recenzie

The Lost Daughter recenzia: Herecký koncert nie je jediná prednosť materinskej drámy

★ ★ ★ ★ ☆

Maggie Gyllenhaalovú pozná väčšina z nás ako skvelú herečku. Ako to tak vyzerá, ona je aj skvelá režisérka. Jej debutový film, The Lost Daughter (Stratená dcéra) rozpráva o odvrátenej strane materstva. Je to melancholický film, zasadený do netypického prostredia na míle vzdialeného od temných myšlienok a skleslých pocitov. Napriek tomu, prvá dejová linka ukrýva pod povrchom oveľa viac, než by sa mohlo zdať. Gyllenhaalová vsádza na dva odlišné svety. Dva štýly a dve navzájom previazané podoby jedného človeka, zasiahnutého osudovým rozhodnutím opustiť svoju rodinu. Vlastné deti dokážu liezť na nervy, ale čo je to oproti zdivočelej spoločnosti okolitého sveta.

Príbeh je adaptáciou novely najznámejšej súčasnej talianskej spisovateľky, Eleny Ferrante. Hlavnou hrdinkou príbehu je 48-ročná Leda (vynikajúca Olivia Colman), profesorka komparatívnej literatúry, ktorá prichádza na nerušenú dovolenku do Grécka. Idylické chvíle s knihou na prázdnej pláži rýchlo narúša okolitý svet. Leda sa zdá byť akoby uväznená vo vlastných predstavách, že si zaslúži nerušený odpočinok. Zhnité ovocie, alebo dotieravý hmyz v jej apartmáne sú len špičkou ľadovca. Do jej spoločnosti prichádza nielen mladý brigádnik Will (Paul Mescal) alebo zvodný opatrovateľ Lyle (Ed Harris), ale dokonca aj veľmi hlučná a vulgárna rodina. Každý podobný incident Ledu nanajvýš otravuje. Odpoveď jej zvláštneho chovania a jej nasledujúcej krádeže, ponúka retrospektívny náhľad do jej minulosti.

Táto idylka nebude mať dlhého trvania.

The Lost Daughter sa môže pýšiť prepracovanou réžiou, plnou bohatej obrazotvornosti a symboliky.

Ako už bolo spomenuté, The Lost Daughter, je film rozdelený do dvoch navzájom previazaných svetov. Tým druhým svetom je viac štylistický a formálne naladený pohľad do Ledinej mladosti. Mladá Leda v podaní taktiež vynikajúcej Jessie Buckley, bojuje so svojimi mladými dcérkami. Sú hlučné a sú divoké. Ich zvládnutie je dokonca až fyzicky bolestivou záležitosťou. Sú to, ale práve tieto momenty, ktoré nádherne predpovedajú základ niečoho tragického. Každá jedna scéna z minulosti je plná bohato vystavaných obrazov, v ktorých je radosť čítať. Kameramanka Hélène Louvart nás vťahuje do intímnej blízkosti, zatiaľ čo strih Affonsa Goncalvesa ponúka až takmer hypnotický záznam snových spomienok. Pridajme si k tomu nádhernú hudbu Dickona Hinchliffa a výsledok je v istých momentoch doslova vťahujúci.

Niekedy sa môže zdať, že The Lost Daughter, dejovo trpí. Zvratov je menej, čo platí najmä pri Gréckej linke. Ale toto nie je film o zvratoch ako takých. Nemožnosť vo filme nájsť isté symbolické spojivá, myšlienkové postupy a režijné úmysly, dokáže celú skúsenosť pomerne strpčiť. Toto je film založený na jednom základnom zvrate, a to je opustenie svojich detí, opustenie rodiny, okrem iného aj za cenu kúska pokoja a odpočinku. A ako taký funguje film výborne. Keďže ide o film založený na vnútorných démonoch, herecky sú obe hlavné protagonistky na tej najvyššej úrovni. Colman aj Buckley excelujú a ich práca na tomto projekte im dozaista vynesie nejedno ocenenie.

Film The Lost Daughter je dostupný na Netflixe.

Mohlo by sa vám tiež páčiť...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.