★ ★ ☆ ☆ ☆
Dracula Luca Bessona je divoký mix všetkého možného aj nemožného. Besson sa chce vymykať zaužívaným predstavám gotickej ponurosti a temnote, neoddeliteľne sa spájajúcej s príbehom Draculu, ale napriek okázalým snahám sa mu to nie vždy darí. Bessonov Dracula si požičiava moderné prvky, ktoré by sme pri tejto látke nečakali. Navyše svojmu Draculovi prepožičiava odkazy na francúzsku kultúru a týmto z neho robí zvláštny guláš, ktorý funguje v niektorých jednotlivých sekvenciách, ale ako celok drží pohromade iba ťažko.
Dracula: Príbeh lásky je, ako samotný názov napovedá, skôr romantický film. Coppolova adaptácia sa síce taktiež výrazne pohrávala s romantickým žánrom, ale nie na úkor hlavného ikonografického motívu, akým je práve Dracula. Naopak Besson ponúka film, kde je ironicky gotický žáner odsunutý na druhú, alebo skôr až piatu koľaj. To by v skutočnosti nebol ani tak veľký problém, ak by Besson nevyužíval toľko zvláštnych prvkov, výstredností a zbytočností, že to hlavné sa bohužiaľ stráca niekam do stratena.
To isté platí aj o voľbe rozprávania príbehu. Dej sa ako tak udomácni až v druhej polke filmu, kedy sa dá rozprávať o nejakom zmysluplnom plynutí, to ale neznamená, že okrem hlavného protagonistu sú vedľajšie postavy pútavo vykreslené. Skôr naopak. Okrem Christopha Waltza, ktorý ako jediný zdarne obsadzuje akúsi formu „dobra“, sú ostatné postavy ako Jonathan Harker alebo doktor Dumont, viac než nevýrazné. Caleb Landry Jones ako gróf Dracula je na prvý pohľad netypická voľba, ale jeho mierne excentrické, dozaista veľmi vlhké herectvo, minimálne zaujme. Rozhodne stojí za povšimnutie ako 400 rokov starý gróf, očividne vychádzajúci z podoby Garyho Oldmana v spomínanej Coppolovej verzii.
Horšie sú na tom niektoré zvláštne režijné voľby. Azda tou najviac bijúcou do očí sú až minimálne komickí Draculovi pomocníci, oživnuté kamenné chrliče ako vystrihnuté z Disneyho rozprávky Zvonár u Matky Božej (1996). Chápeme tú francúzsku kultúru, ale keď začnú chrliče bojovať s vojakmi v štýle čínskeho kung-fu, nedá sa nad tým zábavne mávnuť rukou, pretože to skrátka nevyzerá dobre, nech už to búra akékoľvek koncepty. Podobných nelogických zvláštností má film oveľa viac. Dracula sa snaží zabiť opakovaným skákaním z okna, potom sa rozhodne z trucu malého chlapca vysiať celý Versaillský dvor, na záver sa nechá jednoducho dvoma vetami presvedčiť, že všetko čo robí je vlastne úplne zle a tak podobne. Ešte pre kompletnosť a zahojenie nevypovedaného spomeňme, že tá dračia prilba, ktorú Vlad nosí na hlave do boja proti Turkom pôsobí ako z Dráčika. Tak to by sme mali za sebou.
Dracula: Príbeh lásky má celkom dva pamätné momenty, ktoré filmu aspoň trochu napravujú reputáciu. Tri, ak rátame diskutabilne zvoleného hlavného protagonistu. A aj to môžeme hovoriť o inšpirácii na hranici vykrádania. Mimochodom, príde aj na odšťavené myši v štýle Interview s upírom (1994). Parfum je síce zaujímavý prvok, ktorým Dracula opantáva ľudí, ale vzhľadom na to, že je to Dracula, je motív parfumu opäť raz úplne zbytočný. Oldmanovi stačilo povedať: „Pozri sa na mňa,“ a Winona bola okúzlená nielen princovým orientálnym šarmom, ale aj tým niečím nadpozemským a diabolským.
V prípade toho lepšieho sa skôr bavíme o scéne v opátstve, kam Dracula prichádza po čerstvú krv. Druhý prípade je potom sekvencia medzi Draculom a Minou. Scéna v opátstve trochu pripomína scénu zo seriálu Dracula (2020) z dielne BBC, ale vzhľadom na jej existenciu v tomto filme je vítaná a hlavne je dobre natočená. Rozdielom ostáva jediné a podstatné. Strach. Strach totiž Bessonovmu Draculovi absolútne chýba. Ako by aj nie, keď krvou posadnuté Draculove nevesty vystriedali poskakujúce chrliče.
Dracula: Príbeh lásky je tak zvláštny zlepenec, ktorý má napriek množstvu rušivých prvkov pár svetlých momentov. O originalite by sme sa ale mohli baviť asi iba ťažko. To, že vezmeme prvky z iných žánrov, ktoré nemajú s motívom gotického príbehu nič spoločné neznamená, že z Draculu urobíme originálnu adaptáciu.
