Dom bábik a Slečna Júlia: Porovnanie hrdiniek v hrách Ibsena a Strinberga

Dom bábik a Slečna Júlia: Porovnanie hrdiniek v hrách Ibsena a Strinberga

8. júna 2020 0 Od Mia Pinčeková

Obidvaja pochádzali zo Škandinávie. Obidvaja písali hlavne v druhej polovici 19. storočia a výrazne ovplyvnili umeleckú sféru. Ich hry sa dodnes nachádzajú v repertoároch divadiel po celom svete. Jedny z vrcholných diel oboch, Dom bábik aj Slečna Júlia, sa vyznačujú hlavnou ženskou postavou. A napriek nepopierateľným faktom, ktoré ich spájajú, sú ako autori stavaní na dva protipóly a vnímaní ako opozitne zmýšľajúci. IbsenStrindberg. Feminista a mizogýn. Alebo sa pohľad na ženy nedá onálepkovať jedným slovom skrz prístup k písaniu divadelných postáv?

Henrik Ibsen aj August Strindberg písali svoje diela v čase prvej feministickej vlny.

Možno práve ovzdušie, ktoré v danej dobe volalo po zmene, ovplyvnilo aj smerovanie Ibsenovho záujmu o ženské postavy ako prirodzená reakcia na dianie vo svete. V jeho hrách je zaujímavým elementom často krát detailná psychologizácia postavy a snaha o pochopenie jej vnútorného stavu alebo rozpoloženia. Čo je na hrách s hlavnými ženskými hrdinkami v Ibsenových dielach (ako napríklad Pani z prímoria alebo Heda Gablerová) pozoruhodné, je práve to, že protagonistka nie je len pasívnou prijímateľkou zmien, no aktívne dej posúva.

Henrik Ibsen pri práci.

Mnohé feministické hnutia práve tento fakt považujú za spoločensky progresívny a modernistický. Ak však zoberieme do úvahy to, že Ibsen sám seba vnímal skôr ako humanistu a nie feministu, dá sa teda tvrdiť že v spomínaných prípadoch nejde o feministické hry, lež jednoducho hry o žene. Ibsen pre mňa zosobňuje pozorovateľa a zaznamenávateľa ľudskej duše. Je viditeľná jeho snaha o realistické vypichnutie podstaty človeka v danej situácií alebo konkrétnej emócie, túžby, skrz často metaforickú formu.[1]

V kontraste toho vnímam Strindberga ako autora, ktorého postavy boli „všeobecnejšie“ typy s veľkou mierou individuálnych emócií. Tie však nemuseli byť realistickým zobrazením reálneho človeka. Nesnažil sa vytvoriť priestor na koncentrovanie jednej charakterovej črty, či ustálenej cesty za dovŕšením katarzie. Postavy sa len sťažka dajú vnímať čiernobielo alebo výslovne pozitívne, či negatívne. Nevidím u neho tak značnú snahu o pochopenie túžby ženy preukázať svoju identitu a dôstojnosť v spoločnosti.

V predslove hry Slečna Júlia však vytvoril niečo, čo si dodnes spájame s moderným divadlom. Absencia zbytočných rekvizít, odklon od expresívneho líčenia a intimita vytvorená malým priestorom.

Napriek modernému zmýšľaniu v rámci vizuálnej stránky divadelného priestoru sú však jeho narážky a postoje na postavenie ženy v spoločnosti značne konzervatívne a v mnohom aj odmietavé voči moderným feministickým tendenciám. Podľa dochovaných zdrojov však môžu byť vyhradené názory ovplyvnené súkromným životom tohto švédskeho autora. Jeho manželkou bola Siri von Essen. Šľachtičná, ktorá sa za Strindberga vydala rok po rozvode s aristokratom, čo kvôli neurodzenému pôvodu Strindberga spôsobilo rozruch a častokrát bol obviňovaný z rozvratu manželstva.[2]

August Strindberg pri práci.

Mnohí dokonca medzi Siri a slečnou Júliou vidia paralely. Námet hry si odôvodňujú Strindbergovou inšpiráciou z vlastného života. Neurodzený Jean napriek nízkemu spoločenskému postaveniu získa nad Júliou dominanciu. Mnohí veria, že tento sluha stotožňuje autorove alter ego. Zo súkromného života šľachtičnej a Strindberga sa dozvedáme nie len o dramatikových manio-depresívnych stavoch, no aj o prehnanej precitlivenosti a značnej submisivite vo vzťahu. Možno práve to, ako aj paranoja z nevery a jeho potupa z bisexuality partnerky, stoja za tým, ako pôsobia ženské postavy v jeho dielach.[3]

Ibsenov Dom bábik z roku 1879 je príbehom Nory, túžiacej nájsť osobnú vyrovnanosť a slobodu, ktorá jej bola odoprená medzi bariérami vlastného manželstva.

Jej manžel Torvald je dominantnou osobou vo vzťahu popísanom ako dom bábik, v ktorom hrá žena úlohu hračky a istej formy trofeje pre muža. Po tom, ako si Nora ilegálne požičia peniaze na liečebný pobyt pre manžela v Taliansku, klame mužovi, pretože ten by jej čin vnímal ako potupu vlastného ega. Práve kvôli absencií vo verejnej sfére je plne závislá na finančných prostriedkoch manžela, čo narušuje rovnocenné postavenie vo vzťahu, keďže je jeden finančne závislý od druhého. Na rozdiel od postáv, ktoré sú dôležité práve vo vzťahu k druhým v Slečne Júlií, v Dome bábik mužská postava explicitne slúži zámeru. Zreteľne nevenuje rodine dostatočné množstvo času a často krát na oslovenie svojej ženy využíva deminutíva, ktoré ešte viac zdôrazňujú vyvyšovanie sa nad manželku. Tieto zdrobneniny zvýrazňujú aj fakt, že svoju partnerku vníma ako intelektuálne nedospelú a taktiež to vytvára súlad s metaforickým názvom hry.

Po konflikte vyvolanom prevalením spomínaného ilegálneho vypožičania peňazí však Nora neprevezme pozíciu kajajúcej sa ženy. Namiesto toho sa rozhodne, že na vzdory predpokladaného spoločenského odsúdenia, rodinu opustí. Svojím zásadným prehlásením tak vytvorí dojem emancipovanej ženy. Nevieme však, či bude schopná postarať sa o seba a nájsť to, čo hľadá. Vieme len, že našla dostatočne veľa odvahy aspoň to skúsiť. A to je moment, ktorým dáva Ibsen hrdinke nádej niečo v svojom živote zmeniť a opustiť klietku, ktorú mal pevne v rukách jej manžel Torvald.

Paralelu obidvoch hier vidím v spoločenskom prostredí, ktoré obaja realisti vnímali a reflektovali v dielach. V tomto období je žena ešte stále vnímaná ako menejcenná súčasť spoločnosti silne ovplyvňovaná emóciami a bez racionálnych úsudkov. Finančná samostatnosť ženy alebo skôr aktívna snaha o zásahy do financií pôsobí ako urážka mužstva. Spoločnosť, v ktorej sa obidvaja autori nachádzali teda skrz ich hry pôsobí rovnako, no ich prístup k postavám sa diferencuje.

August Strindberg

Slečna Júlia má miestami podobné charakterové črty ako Nora a taktiež sa ku koncu hry dostáva do hraničnej situácie.

Rovnako spraví niečo, čo jej povesť môže trvalo poškodiť a je na nej, ako s tým bude zaobchádzať. No Júlia sa zdá na rozdiel od Nory zo začiatku sofistikovanejšia. Jej ľahkovážne flirtovanie so sluhom Jeanom vytvára pocit sily a samostatnosti. Svojím koketným prejavom modeluje ilúziu hry, ktorej obeťou sa nakoniec stane ona sama. Po tom, ako sa vďaka nerozvážnemu činu Júlie dostane Jeanovi do rúk prostriedok na jej manipulovanie, role a pomyselné postavenie vo vzťahu sa vymenia.

Júlia je v situácií, kedy ju skôr či neskôr čaká verejná potupa. Jean sa tento pokles hrdosti snaží využiť v svoj prospech, no keďže Strindbergove postavy nie sú jasne ohraničené, nedá sa s určitosťou tvrdiť, kto z dvojice postáv píše pomyselné pravidlá tejto hry o vzťahovej hierarchií. Čo sa ale zo Strindbergovho prístupu k písaniu ženskej postavy vyčítať dá, je Júliina neschopnosť vysporiadať sa so situáciou. Nedokáže vziať do rúk rozhodnutie a preto prosí Jeana, aby rozhodol za ňu a dokonca mu prenecháva aj verdikt o jej živote či smrti. Napriek tomu, že hlavnou postavou je žena, ten, kto rozhoduje a aktívne svojim výrokom ukončuje túto naturalistickú trúchlohru, je sluha. Júlia sa nakoniec nachádza v pozícií submisívnej a slabej prijímateľky rozhodnutí jej vlastného poddaného.

Slečna Júlia teda nie len že so situáciou nebojovala, no unikla jej rovnako ako unikla aj svojmu vlastnému rozhodovaniu o budúcnosti. Zatiaľ, čo pri Nore síce s určitosťou nevieme, aké bude jej následné fungovanie po osamostatnení sa, v závere vynikla ako emancipovaná žena, ktorá prejavila dosť sily čeliť svojím vlastným rozhodnutiam.


[1] Saman Salah Hassan Balaky& Nafser Abdul Mosawir Sulaiman http://www.beytulhikme.org/Makaleler/1429140981_03_Balaky_(31-45).pdf, 9.2.2020

[2] https://www.geni.com/people/Siri-von-Essen/6000000011851339781, 9.2.2020

[3] Boris Cíferský, https://cifersky.blog.sme.sk/c/387726/julia-zo-strindbergovej-slecny-julie-bola-v-skutocnosti-bisexualnou-aristokratkou.html, 9.2.2020