Filmy,Recenzie

Top Gun: Maverick recenzia: Adrenalínový blockbuster, na ktorý sme všetci čakali

★ ★ ★ ★ ☆

Posledné dva filmy Toma Cruisa,  Barry Seal: Nebeský gauner (American Made, 2017) a Mission: Impossible – Fallout (2018) nepriamo oznamovali nevyhnutný nástup vyvrcholenia v podobe Top Gun: Maverick. Otázka leteckej tematiky azda nebola ani tak výstražným znamením, ako skôr realizačný filmársky postup pri leteckých scénach. Veľmi pekne to môžeme vidieť napríklad pri naháňačke helikoptér v M:I – Fallout. Práve tieto skúsenosti filmárov dopredu pripravovali na niečo, čo sa mohlo naplno prejaviť až pri realizácii nového pokračovania leteckého kultu režiséra Tonyho Scotta.

Top Gun: Maverick nás od samého začiatku vrhne do slastnej nostalgie.

Našťastie, na rozdiel od nového Spider-Mana: Bez domova (Spider-Man: No Way Home, 2021) sa nový Top Gun nespolieha len na nostalgiu. Film naopak výborne kombinuje staré s novým a prináša nám rovnovážny mix, ktorý pôsobí povedome aj sviežo zároveň. Úvodné intro odštartované menami známej producentskej dvojice, (zosnulého) Dona Simpsona a Jerryho Bruckheimera, nám okamžite vyčarí úsmev na perách. Vraciame sa naspäť v čase a dokonale si vychutnávame ten známy moment, opäť raz na veľkom plátne. Ale to platí len do určitej doby. Akonáhle sa prenesieme do kokpitu stíhačky, ten jedinečný filmársky proces, spoliehajúci sa na autentickosť, prináša svoje zaslúžené ovocie.

Letecké eso, kapitán Pete „Maverick“ Mitchell (Tom Cruise), sa stoj čo stoj bráni povýšeniu. A to aj napriek tomu, že by si ho viac než zaslúžil. Pilotovanie stíhačiek je pre leteckého veterána stále príliš veľká láska, než aby ju vymenil za veliteľské šarže. Maverick je preto povolaný naspäť tam, kam právoplatne patrí. Má vyučovať elitných stíhačov na prestížnej leteckej škole amerického námorníctva, ľudovo známej ako Topgun. Študenti sú najlepší z najlepších. Tomu taktiež odpovedá aj ich nasledujúca misia, na ktorú ich má pripraviť práve Maverick. Neosobný prístup je však okamžite zmarený prítomnosťou mladého poručíka Roostera (Miles Teller), syna Goosa, ktorý lietal a tragicky zahynul, práve s Maverickom v lietadle.

Príbeh samotný ide v mnohom po vychodenej cestičke prvého filmu z roku 1986.

Platí to najmä po formálnej stránke. Čaká nás moderná (aj menej moderná) vojenská technika, sexi a cool pilotní stíhači s dokonalými telami, ktorí práve akoby vyskočili z reklamy na luxusný parfum. Podobne ako prvý film, aj nový Top Gun: Maverick vsádza na atraktívny obraz ako vystrihnutý z videoklipov. Nepriamo, ale zato veľmi vhodne, tomuto nahráva aj slovenská reklama na dobrovoľnú vojenskú prípravu pred začiatkom filmu. Nemohli by sme si azda vybrať vhodnejší titul, pred ktorý podobnú reklamu zaradiť. Tomuto štýlu bohužiaľ trochu podlieha aj menej výrazný scenár a celkový obraz akéhosi plastického konštruktu.

Na druhú stranu, po všetkých komiksovkách a instantných atrakciách s Ryanom Reynoldsom a Dwaynom Johnsonom, konečne prichádza do kín nefalšovaný blockbuster, aký nám už veľmi dlho chýbal. Akonáhle vzlietame do oblakov, divák zabúda na všetko predtým aj potom. Ide o excelentne zostrihané a nakrútené scény za knipom stíhačky. Je to nezameniteľná adrenalínová jazda, ktorej nemožno nič vytknúť. Akonáhle prídu na rad súboje, divák ostáva v absolútnom tranze. Do toho všetkého sa ozýva vyšperkovaný zvukový dizajn ako neoddeliteľná súčasť celej skúsenosti.

Po emotívnej stránke nič neprekoná prítomnosť reálne chorého Vala Kilmera v úlohe admirála Toma Icemana Kazanského. Kilmer, trpiaci rakovinou hrdla, sa svojou účasťou na filme, postaral o zvláštne dojímavý moment, niekde na hranici fikcie a skutočného života. Nerád by som písal, že Kilmerova úloha vo filme vyznela ako dôstojné filmové rozlúčenie s týmto ikonickým hercom, ale určite to tak pôsobilo. A bolo to nefalšovane dojímavé.

Mohlo by sa vám tiež páčiť...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.