Filmy,Recenzie

The Dirt recenzia: Sex, drogy a rock&roll na počudovanie rýchlo unavia

★ ★ ★ ☆ ☆

Kto by si bol pomyslel, že vo finále ma životopisný film o skupine Mötley Crüe nechá tak chladným. Táto skutočnosť je jedinečným dôkazom toho, že nech už má film akýkoľvek silný náboj, bez emócií je jednoducho stratený. A platí to aj v tomto prípade. To, čo napríklad veľmi dobre fungovalo pri Straight Outta Compton (2015), tu bohužiaľ neplatí, pretože divák nikdy nedostane dosť priestoru, naozaj sa zblížiť s postavami. Potom aj vážne témy a životné tragédie, ktoré členov kapely počas ich bujarého života stretli, vychádzajú na prázdno.

Film je adaptáciou rovnomennej knihy s podtitulom „Priznania svetovo nechválne známej kapely“, a jej autormi sú jej samotní členovia: Nikki Sixx, Vince Neil, Mick Mars a Tommy Lee. Bez toho, aby som toto dielo vôbec čítal, môžem po videní filmu vymenovať všetky najbláznivejšie momenty, ktoré kapela za svoj kariérny vrchol podstúpila. Nemôžem s istotou povedať, že kniha bude len o bláznivých momentoch, hektolitroch alkoholu, stewardkách s podnosom servírovaného kokaínu alebo orgiách sexu. Film by sa však v krátkosti dal definovať práve takto. A aj keď sa pokúša zamieriť do miernejších vôd a ukázať nám niečo z medziľudských momentov, väčšinou z toho nie je viac, než pár ostrých replík a party pokračuje ďalej. Ironicky by sa to dalo argumentovať ako úmysel, no na kvalite to filmu nijako nepridáva.

Čo by som naopak veľmi pozitívne vyzdvihol, je búranie štvrtej steny, čo mi pri životopisnom filme prišlo ako zaujímavý prvok. Film sa tým pádom priznáva k tomu, čo nemusí byť úplne skutočnosť a dáva tak divákovi na vedomie, že ide stále o film a nie o vernú kópiu reality. Seba-reflexívne sa tak doslova z diania strácajú postavy, ktoré pri daných okamihoch v skutočnosti stáli, no z produkčného hľadiska až tak veľmi nevyhovovali. Hrdinami príbehu je samozrejme ústredná štvorica, ktorá si strieda úlohy a cez voice-over nám sem tam prezrádza rôzne citové rozpoloženia z ich života. A je vlastne veľmi kuriózne, že napriek toľkým problémom, ktoré rokové hviezdy utápajú v alkohole a drogách alebo ktoré majú ironicky práve kvôli nim, sa film stále sústreďuje len na bláznivé scény.

Odpoveď, prečo je to tak, sa možno ukrýva v postave režiséra, ktorým je Jeff Tremaine. Ten je známy predovšetkým ako režisér série Jackass alebo slabej komédie Bad Grandpa (2013), ktorá vlastne funguje na podobnom princípe. Príbeh ide bokom a všetko je vsadené na jeden typ uletenej zábavy. Tento druh humoru však nemá dlhú životnosť a diváka rýchlo omrzí. Niečo podobné potom platí aj pri jeho novom filme, kde humor strieda pohoršenie a šok. Zozačiatku možno fajn – potom už trocha chceme viac.

Túžba po konflikte nanešťastie prichádza formou rýchleho vystriedania všetkých možných nešťastných situácií. Tragédie sú vtesnané do neprirodzeného radu za sebou, bez akejkoľvek emočnej odozvy. Jedinou vzpruhou tak potom ostáva len tá realita, po ktorej film tak okrajovo brúsi. Často som tak skôr krútil hlavou nad tým, čo všetko je možné, čo všetko sa členom Mötley Crüe prihodilo, a aké šťastie všetci štyria majú, že sú ešte stále na žive. To isté by som však robil, aj keby mi ich príhody len tak niekto rozprával.

Klamal by som, ak by som tvrdil, že ide o úplne nudnú životopisnú snímku. Bohužiaľ, mi ale príde, že film sa zasekol niekde na pol ceste. Stále som mal pocit, že je tu až príliš veľa miesta venovaného mantre rockových hviezd, teda sexu, drogám a alkoholu a príliš málo kapely Mötley Crüe.

Mohlo by sa vám tiež páčiť...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.