★ ★ ★ ★ ☆
Po oscarovo úspešnom horore Get Out (v prekl. Uteč – 2017) na seba režisér Jordan Peele nenechal dlho čakať a do kín prichádza s novým dielom. Už teraz je jasné, že jeho nová snímka Us (v prekl. My) sa drží rukopisu, ktorý svetu predstavil svojím debutom. Nový horor je však oveľa viac symbolický ako jeho predchodca . Výsledkom je dielo, ktoré má síce svoju základnú premisu, no v jeho podtexte sa skrýva celá plejáda referencií a podnetov. Jordan Peele sa tak stáva surreálnym tvorcom, po vzore takých velikánov, akými sú napríklad David Lynch alebo Luis Buñuel.
Príbeh sa začína v roku 1986, keď sa malá Adelaide v roli začínajúcej Madison Curry ocitá za chrbtom svojich rodičov, v atrakcii zrkadlového bludiska, s podtitulom „nájdi samého seba.“ V tomto tajomnom priestore plnom odrazov však objaví samú seba, do slova, a do písmena. Jej trauma ju potom sprevádza až do dospelosti, kedy sa už so svojou šťastnou rodinou vracia na záhadné miesto opäť. Napokon sa zdá, že to nie je len dospelá Adelaide (výborná Lupita Nyong´o), ktorá sa so svojím druhým ja, musí vysporiadať.
Doslovnosť spojitosti medzi podtitulom tajomnej atrakcie a tým, že postavy musia naozaj čeliť svojím dvojníkom, nie je vo filme jedinečná. Podobne ako u Peeleho prvého hororu, aj v tomto prípade by divák očakával tematiku rasy. Sám režisér sa však vyjadril, že Us o rase nie je. Skôr by sa dalo povedať, že jeho druhý film je o Američanoch celkovo. „Sme Američania.“ Zverí sa Adelaide jej dvojníčka, keď má prezradiť, kto v skutočnosti je. Čo si však divák z kina odnesie, záleží len na jeho interpretácii. Peele využíva toľko symboliky a prirovnaní až sa z jeho filmu stáva surreálne dielo. Príbeh úplne podriaďuje vyššej myšlienke, podobne ako to robievali, spomínaní Lynch alebo Buñuel.
Pomimo Peeleho provokatívny scenár, je film nakrútený naozaj majstrovsky. Za podmanivo zlovestnou kamerou stál Mike Gioulakis, ktorý sa postaral aj o vizuálnu stránku jedného z najvýraznejších hororov posledných rokov It Follows – (v prekl. Neutečieš, 2014). Rovnako známy je aj soundtrack. Podobne ako v Get Out sa aj tentoraz postaral o hudbu, ladenú až do takmer satanistického habitu, Michael Abels. Úvodné titulky sú potom aj vďaka jeho pričinení, opäť podmanivým pútačom, a už teraz klasickým Peeleho podpisom. V neposlednom rade by som veľmi vyzdvihol Lupitu Nyong´o, ktorá v dvojrole predvádza neuveriteľné vystúpenie, a zaslúžila by si zaňho nejaké to významnejšie ocenenie.
Dalo by sa tvrdiť, že dejovo film stráca na sile práve kvôli bizarnej zápletke, ktorá má silné zázemie práve v spomínanom kontexte. Na druhú stranu to neuveriteľne pomáha ostať zaujímavým aj po opakovanom videní. Surrealizmu pomáha aj miešanie strachu a násilia s humorom, ktoré mne osobne úplne neladilo, no v danom prípade neuveriteľnej premisy, sa to dá prehltnúť. Pri sledovaní by však mal mať divák stále na pamäti, že každý jeden obraz má svoje miesto. Všetko má akýsi význam, či už ho pochopíme v Peeleho myslení, alebo v tom svojom. A táto možnosť o filme debatovať a riešiť ho, je vždy veľmi pozitívna.