Filmy,Recenzie

Saint Maud recenzia: Samota, náboženstvo, šialenstvo

★ ★ ★ ★ ★

Debutový film s názvom Saint Maud, britskej režisérky Rose Glass, ide po stopách vynikajúcich debutových diel súčasného nezávislého hororu, ako sú Čarodejnica (The Witch, 2015), Prekliate dedičstvo (Hereditary, 2018) Neutečieš (It Follows, 2014) alebo Relic (2020). Mladá režisérka rozoznáva alegorické prednosti hororu a využíva ich naplno. Hlavným predmetom jej filmu je samota. „Si to najosamelejšie dievča.“ Počuje naša hlavná hrdinka, utrápená hľadaním zmyslu života. „Hodnotné veci nikdy neprídu ľahko.“ Pomyslí si v jednom z mnohých vnútorných monológov. Jej myseľ sa upiera k Bohu. Jej samota, izolovanosť, stiesnenosť a nepochopenosť, je v ostrom kontraste s vlastnou vyvolenosťou. Boh k nej totiž priamo hovorí a to je odmena za každý bolestivý moment jej vyblednutého a stereotypného života v samote.  

Maud (Morfydd Clark) pracuje ako zbožná opatrovateľka. Jej pacientkou sa stáva roztopašná umelkyňa Amanda (Jennifer Ehle), ktorá je v pokročilom štádiu rakoviny. Maud si uvedomuje, že Amande neostáva veľa času, a preto sa jej rozhodne ponúknuť niečo oveľa trvácnejšie, než je len spokojné dožitie na pozemskom svete. Maud jej ponúkne večný život v nebeskom raji. Inými slovami, Maud sa rozhodne pre to najušľachtilejšie povolanie zo všetkých. Rozhodne sa zachrániť Amandinu dušu pred večným zatratením. Toto je základná premisa filmu, no hlavným epicentrom rozprávania je Maud. Je to jej osoba, ktorá vychádza do popredia a je to najmä cez jej oči a jej myseľ, ako nazeráme na svet okolo seba. Maud a Amanda sa v podstate snažia o to isté, avšak každá opačným spôsobom. Maud duchovnom a spirituálnym uspokojením, Amanda svetskou radosťou a sexom.   

Rozprávanie filmu Saint Maud je zamerané na subjektívny naratív nespoľahlivého rozprávača.

V tomto duchu ideme po vzore filmov ako je Scorseseho Taxikár (Taxi Driver, 1976) Polanského Nájomník (Le Locataire, 1976), z novších filmov potom napríklad First Reformed (2017) alebo You Were Never Really Here (2017). Objektívny pohľad si nachádza divák zväčša sám, no režisérka nám dáva veľmi jasné indície, a dokonca aj malé náznaky v podobe rýchlych okamžikov. Funguje to ako vízie, ako sny medzi tým, čo je skutočné, a tým, čo sa odohráva v mysli hlavnej protagonistky.

Voľba ponúknuť nám nezaobalený pohľad na nadprirodzené momenty je bezpochyby výborná. Režisérka rozohráva veľmi štýlové predstavenie počiatku šialenstva. Maud je uväznená vo svojej malej izbičke a jej snaha vymaniť sa spod vlastnej ťarchy (v podobe nelichotivej spoločenskej interakcie) končí opäť v náručí Boha. Jeho prítomnosť hraničí až so sexuálnym uspokojením, čo sa v konečnom dôsledku vždy pretavuje až do orgazmického vyvrcholenia. Nemožno však povedať, že v tom poslednom momente vyvrcholenia vyzerá Maud uspokojene. Je to presne ten druh krátkych, sekundových náznakov, než nám jedným strihom filmári pretnú signál, kedy vidíme, že Maud v skutočnosti bojuje s vlastnými démonmi. A jej počiatočne znetvorená tvár plná bolesti, strachu a hrôzy budí znepokojenie.

Morfydd Clark ako zbožná opatrovateľka Maud.

Náboženstvo hrá vo filme veľmi výraznú úlohu, ako prostriedok nájsť vlastný dôvod existencie.

Samota je v tomto hľadaní životných dôvodov katalyzátorom. Východiskom je pocit jedinečnosti, aký ponúka práve božský dotyk. S týmto súvisia aj pohľady na Maudino zjazvené telo. Maud víta fyzickú bolesť. Ikonickou je scéna s klincami v topánke. Maud kráča anonymným davom a každým krokom trpí. V očiach spoločnosti neexistuje. Ide stále tou istou ulicou, tým istým anonymným mestom, no jej kroky ju približujú nielen k Bohu, ale dávajú jej samej pocit akejsi jedinečnosti. Keď potom padá na zem v erotickom opojení, je to vrchol spojenia s Bohom. Ten sa k nej doslova prihovára jej rodným waleským jazykom, čo opäť raz naznačuje vlastné úzkostlivé myšlienky.

Azda žiadny iný film ma momentálne nenapadá, ktorý by tak perfektne zobrazoval samotu, ako to robí práve Saint Maud. Rose Glass si vyberá dôležité téma a jej film je nakrútený štýlovo, efektne a veľmi pútavo. Tomu veľmi výrazne pomáha aj výborná temná hudba, Adama Janoty Bzowskeho. Glassovej výpoveď o samote nie je vôbec bezpredmetná. Samota je v Británii, ako aj inde na svete, veľmi zanedbávaným predmetom, pričom štatistiky tvrdia, že takmer polovica obyvateľov Spojeného kráľovstva sa cíti aspoň párkrát za mesiac osamelá (YouGov prieskum z roku 2019). S týmto súvisí nielen vlastná úzkostlivosť a spoločenská fóbia, ale aj pocity vlastnej zbytočnosti. Náboženstvo ponúka pomocnú ruku. A Maud ju oduševnene prijíma. Robí to však v extrémnej forme dezilúzie až šialenstva.

Film Saint Maud je dostupný na Amazon Prime Video.

Ďalšiu recenziu filmu Saint Maud nájdete aj na stránke simonavkrajinefilmov.sk.

Mohlo by sa vám tiež páčiť...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.