Vojna robí z ľudí zvieratá. Zvieratá, ktorých primárnym inštinktom prežitia ostáva jedlo a sex. To platí aj pre postavy filmu Onibaba (1964). Ale režisér filmu, Kaneto Šindó, nedáva tieto dve základné potreby iba do negatívneho svetla. Zatiaľ, čo otázka jedľa ostáva v období neistoty a strachu prebiehajúceho konfliktu vytúženým cieľom, sexuálna frustrácia v tom živočíšnom pojme, ostáva pre mnohých tichým trápením. „Naša ľudská existencia je zakorenená v sexe.“ Hovorí Šindó. „Hoci konzervatívci odmietajú samotnú myšlienku ako nebezpečnú, povedal by som, že cesta ako nás zachrániť pred našou vlastnou zvrátenosťou, je sex odvážne konfrontovať.“
Kaneto Šindó bol jeden z okrajových filmových tvorcov Japonskej novej vlny. Išlo o hnutie priamo inšpirované Francúzskou novou vlnou. Filmy, ktoré sa hlásili k Japonskej novej vlne vznikali prevažne počas 60. rokov minulého storočia. Ich hlavným predmetom záujmu boli sociálne, politické a historické témy, sužujúce vtedajšiu japonskú spoločnosť. V prípade filmu Onibaba, môžeme hovoriť o sexuálnej deprivácii, a to nielen z historického hľadiska u mladých žien, ale aj v danom období. Originálne vychádza Onibaba z budhistickej bájky, ktorá mala za cieľ, prilákať mladé ženy do kláštorov. V tomto príbehu sa svokra snaží svoju nevestu vystrašiť od opakovanej návštevy chrámu, keďže zanedbáva svoje povinnosti doma. Svokra si k tomuto účelu na tvár nasádza strašidelnú masku, ktorá sa vo finále stane hlavným trestom od samotného Budhu.
Onibaba zamieňa domáce povinnosti za sexuálnu túžbu, náboženstvo za svetáctvo.
Príbeh nás privádza do nehostinného prostredia močiarov a vysokej trávy, neďaleko Kyota. Mesto bolo nedávno zrovnané so zemou. Veľké bitky znepriatelených armád vystriedali lokálne súboje. Obe ženy prežívajú vraždením zatúlaných vojakov. Ich zbroj a brnenie predávajú miestnemu obchodníkovi za jedlo. Ich telá potom hádžu do neďalekej vyschnutej studne. Jedného dňa sa obe ženy stretajú s dezertérom, ktorý išiel do vojny aj spolu s ich synom a manželom v jednej osobe menom Kiši. Dezertér Hači im ale prezradí, že Kiši nanešťastie zomrel rukou farmárov. Netrvá dlho a Hači prejaví záujem o stále mladú nevestu. Napočudovanie, ako sa neskôr ukáže, nevesta nedokáže odolať vlastnej náruživosti, ktorá do tej doby ostávala skrytá za hlavnou potrebou v podobe jedľa. Keď sa však táto potreba zažehná, jej sexuálna túžba ju večer nedokáže udržať v posteli.
Naturalizmus a živočíšnosť filmu nie je náhodou. Šindó síce využíva mnohé poetické prvky ukotvené vo vetre tancujúcej vysokej trávy, ale nehostinnosť prírody, symbolicky ozvláštnená čiernou dierou v zemi, kam padá jedna mužská obeť za druhou, krásne zosobňuje dvojzmyselnosť, (krása – nebezpečenstvo, sex ako nástroj prežitia – sex ako rozkoš) jedného sveta. Táto dvojzmyselnosť je potom krásne znázornená aj v povahe ikonickej masky. Tá ostáva stále rovnaká, no jej význam sa mení v závislosti od hereckého postupu. Zatiaľ čo v jednej scéne je maska zdrojom strachu a hrôzy, vo finále sa z nej stáva krásny príklad utrpenia a bolesti. A to všetko vďaka divadelným prvkom hereckého pohybu a skvelej práci s kamerou. Tým pádom aj maska dokáže vo svojej nemennosti zosobňovať rôzne pocity, rôzne emócie, rôzne pravdy.
Kaneto Šindó odkrýva vo svojom filme niečo prirodzene ľudské.
Onibaba nerozdeľuje svoje postavy na dobrých a zlých. Šindó sa naopak sústreďuje na sociálny aspekt spoločnosti tým, že si vyberá sexualitu ako výrazovú cestu vlastných myšlienok. Spomínaná zvrátenosť, ktorú sám Šindó spomína, je priamo úmerná sexuálnej absencii. Dokonca aj daným období stužená svokra sa snaží dosiahnuť svoje zámery vlastným telom. No ako sa neskôr ukáže, keď ju Hači odmieta, namiesto muža nachádza strom. Opäť raz platí, že sex nie je iba nástroj, ale niečo oveľa viac. Podobných expresívnych prvkov spojených so sexuálnou frustráciou nájdeme vo filme oveľa viac. Či už ide o Hačiho frustrované váľanie sa po zemi, alebo nevestin živočíšny, nočný beh za Hačim.
Šindó v Onibabe odkrýva niečo prirodzene ľudské. „Som ľudská bytosť“, kričí svokra v intenzívnom závere filmu. Jej slová sú symbolické aj doslovné. Prirodzenosti by sa nemalo brániť, tvrdí režisér filmu. Pretože ten svet, ktorý nám Šindó odkrýva, je nehostinný, zvrátený a násilný. To čo sa môže začať ako obyčajný zvierací inštinkt dvoch ľudí, dokáže prerásť v niečo silnejšie a trvácnejšie. Svokra svoju nevestu straší peklom a večným utrpením, no svet okolo nich, akoby nemal ďaleko od samotného Tartaru. Vysoká tráva tancujúca vo vetre môže byť krásne poetická, no tanec sviečky, môže byť nakoniec aj tanec spaľujúceho ohňa.
