Knihy,Recenzie

Ariadna recenzia: Feministické prerozprávanie známej legendy

„Či chceme alebo nie, naše životy podliehajú mužským vrtochom. Ich chamtivosť a sebecké chúťky nás môžu vohnať do záhuby bez ohľadu na našu bezúhonnosť.“ tvrdí Ariadna, hrdinka rovnomennej knihy anglickej spisovateľky, Jennifer Saintovej. Väčšina z nás by si pod knihou s názvom Ariadna pravdepodobne predstavila prerozprávanie známeho gréckeho mýtu o Teseovi a Minotaurovi, a to z pohľadu ženy, ktorá zohrala v známom príbehu viac než dôležitú úlohu. Hlavnou podstatou súčasných prerozprávaní gréckych mýtov, či už ide o knihy Madeline Millerovej alebo Stephena Frya, je oveľa hlbšia a modernejšia interpretácia antických príbehov. Rozprávkové závery v štýle, „žili šťastne až do smrti,“ tu neplatia. Nielenže sú spytované, oni sú až atakované. Úvodná citácia z Ariadny netvrdí nič iné, než predvídajúcu krízu a utrpenie.

Ariadna nie je ani tak o súboji s desivým Minotaurom, ako skôr o súboji s nepredvídateľnými chlapmi.

Ariadna je krétska princezná, dcéra nemilosrdného kráľa Minoa. Večný špekulant Minos sa kvôli afére s Poseidonovým býkom značne sprotiví bohovi morí, za čo celkom nepochopiteľne schytá trest Minoova manželka, kráľovná Pasifae. A trest je to veru zvrátene premyslený, pretože obsahuje nelichotivú pikantnú časť s býkom, o ktorej Pasifae asi nebude chcieť veľmi rozprávať svojím priateľom u vína a olív, a potom tú druhú časť, menej zábavnú, oveľa bolestivejšiu (aj keď to je otázne), keď Pasifae rodí býčieho syna.

Na Poseidonovu zmätenosť s prekalkulovaným trestom sa Minos znetvorenému synovi skôr poteší, než že by vyslovene trpel. Na rozdiel od Pasifae. A keďže pre Minotaura „neexistujú mreže, čo by ho dokázali udržať,“ známy geniálny staviteľ Daidalos, vybuduje pod palácom dômyselný labyrint, odkiaľ údajne niet úniku. Je to práve labyrint s Minotaurovým brlohom uprostred, kam sú pravidelne privádzané obete z Atén, ako trest za nedbalú smrť iného Minosovho syna. Teda až do tej doby, než prichádza neohrozený Teseus.

Ariadne padne Teseus okamžite do oka. Neváha ani chvíľu a rozhodne sa mu pomôcť Minotarura poraziť. Podobne ako v prípade Fryových Hrdinov, aj Saintová znázorňuje znetvoreného syna skôr ako obeť, než ako vinníka. Aby sme však dokázali ohodnotiť skutočnú podstatu vraždiaceho netvora, zavážia skôr detaily rozprávania. Minotaurus je len jeden z mnohých prehreškov Ariadninho chladnokrvného otca. Mladá princezná však napriek tomu bojuje s vlastným rozhodnutím zradiť vlastnú krv, keďže v jej mysli ostáva živá spomienka na rozprávanie o kruto potrestanej princeznej Skylle. Aj tá zradila rodinu a za svoju zradu draho zaplatila. Ešte zaujímavejší je ale Saintovej pohľad na Tesea. Nebudeme vôbec preháňať, ak povieme, že Teseus je v Saintovej interpretácii „zbabelý zradca.“

Rozprávanie príbehu si rozdeľujú Ariadna a jej sestra Faidra.

Kniha nie je rozprávaná výhradne očami Ariadny. Najmä v druhej časti knihy si slovo berie aj jej sestra Faidra. Mladé dievča taktiež opúšťa rodnú Krétu a vydáva sa naproti rovnako ťažkému osudu, aký postrehol aj jej sestru. Saintovej text nemôže byť v tomto ohľade viac feministický, pretože ženy tu naozaj iba trpia. Ba čo viac, nielenže ženy trpia, ale chlapom je to v podstate úplne jedno. Jediný záblesk svetla mužskej pozornosti prichádza od boha vína a plodnosti Dionýza. V predvídavom slede udalostí je Dionýzos vykresľovaný takmer ako spasiteľ. Minimálne predtým, než spoznávame jeho bakchantky. Potom už je asi neskoro debatovať nad tým, či ide o ideálneho partnera do života.    

Saintová bohužiaľ nedokáže prísť s podobne uhrančivým príbehom, ako to dokázala spomínaná Madeline Millerová v jej románe, Kirké. Kirké predsa len pôsobila oveľa prirodzenejšie, zatiaľ čo Ariadna pôsobí ako prerozprávanie zanietenej fanúšičky gréckej mytológie. Napovedá tomu zbytočne popisná priama reč, zbytočne časté odbočovanie do rôznych kútov antických príbehov. Okrem príbehu Ariadny a Faidry spoznávame aj príbeh Medúzy, Ikarosa, Herkulesa alebo Midasa. Saintová sa jednoducho nedokáže ponoriť do prirodzenej každodennosti odvíjajúcich sa okolností. Jej Ariadna ostáva Ariadnou z gréckej mytológie, než Ariadnou z mäsa a kostí.

Keď feminizmus definuje rozprávky, prichádzame o zábavu.

Otázka prirodzenosti neostáva iba pri hlavnej protagonistke. Saintová podobne kŕčovito bojuje aj s vlastným antickým svetom. Scéna, ako ide Ariadna zaniesť Teseovi do labyrintu kyjak, pričom za dverami na ňu vybehne krvilačný Minotaurus, popiera akúkoľvek geniálnu logiku labyrintu. Ten predsa slúži ako väzenie, do ktorého, ak už niekto vstúpi, tak bez pomoci (Ariadnine klbko) nenájde cestu von. Tak, čo za tými dverami robí ten Minotaurus, ktorého údajne nezastavia žiadne mreže? Vizuálne by mohlo ísť o napínavú scénu, ale logicky nám týmto kniha len kazí dojem.

Ariadna mení pohľad na známu legendu. Prezlieka ju do moderného kabáta a z hrdinu robí antihrdinu. Občas to dokonca robí až s frustrujúcim, takmer až s hysterickým zanietením. Toto je tragický príbeh ženy, ktorá nemala šťastie na chlapov. Dokonca by sme mohli povedať, že Saintová tak trochu odkrýva celkom zaujímavé tvrdenia, ako rôzne ženy z gréckych mytológii trpeli na základe mužskej rozmarnosti a pýchy. Na jednu stranu ide o pádny argument a zaujímavé odhaľovanie postranných hriechov, nielen fiktívnych, ale aj tých skutočných, spoločenských, ktoré tejto fikcii dali priestor. Na druhú stranu, pri predstave, že Perseus bude namiesto súboja psychoanalyticky hodnotiť Medúzu a jej trpký osud, dochádzame o istý druh špecifickej zábavy.   

Knihu Ariadna vydáva vydavateľstvo Tatran.

Originálny názov: Ariadne

Autorka: Jennifer Saint

Počet strán: 296

Vydavateľstvo: Tatran, 2022

Preklad: Jana Pernišová

Mohlo by sa vám tiež páčiť...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.