Filmy,Recenzie

Mank recenzia: David Fincher oživuje klasický Hollywood a jeho svet ilúzií

★ ★ ★ ★ ☆

Nový film Davida Finchera s názvom Mank rozpráva príbeh hollywoodskeho scenáristu a spisovateľa, Hermana J. Mankiewicza. Bol to práve Mankiewicz, alebo ako mu známi zvykli hovoriť – Mank, kto napísal scenár k najslávnejšiemu filmu všetkých čias, Občan Kane (Citizen Kane, 1941). Až v roku 2012 zosadilo Občana Kanea z prestížneho filmového rebríčka Britského filmového inštitútu Hitchcockovo Vertigo (1958). Okrem samotnej tvorby prvého draftu scenára, poukazuje film aj na široké spektrum politického diania a medziľudských vzťahov na vrchole hollywoodskej smotánky, čo sa priamo pretavuje z Mankových prstov do jeho majstrovského diela.

Je dôležité spomenúť, že Mank si vyžaduje pozorného diváka.

Chvíľka nepozornosti môže človeka pripraviť o drahocenné informácie, čo by bola nezvrátiteľná smola, ktorá by sa počas trvania filmu len viac a viac nabaľovala, ako nebezpečná snehová guľa. Pretože Mank sa síce nezdá, no film neuveriteľne šľape. David Fincher ide na plné obrátky. Jeho scény sú prepracované, rýchle a dynamické. Uprostred celého diela sa ako chrbtová kosť vyníma do nadmerných rozmerov nespochybniteľne kvalitný a Oscara hodný scenár režisérovho otca. Jack Fincher píše o scenáristovi a jeho majstrovskom diele a sám pritom tvorí niečo špeciálne.

Vrchnosť Hollywoodu s Mankom v mnohom politicky nesúhlasí.

Podobne ako je Tarantino známy prepracovanými scenármi, Mank je taktiež ukážkovým príkladom filmu podliehajúceho práci scenáristu. Jedna z prvých spoločných scén, kedy Mank (Gary Oldman) vo víre jedného z večierkov obhajuje socialistického kandidáta gubernátorských volieb v štáte Kalifornia, známeho spisovateľa Uptona Sinclaira, je kinematografický skvost. Je to prepracovaná dynamická sekvencia chytrého slova, prepracovanej kamery, dokonale zosynchronizovanej danému slovu, a celé to podčiarkuje skvelý strih podliehajúci myšlienkam a pocitom členom rozohranej hry. Podobných situácií má Mank oveľa viac, pretože si drží našu pozornosť, práve skrz kontext doby a jej vplyvu na nášho protagonistu.   

Okrem samotného príbehu spisovateľa vyžívajúceho sa v alkoholizme sa film sústreďuje na továreň snov.

Najmä potom na večnú ilúziu hollywoodskej kinematografie, ktorá často nelichotivo prerastá až do podvádzania a klamstiev v iných aspektoch politického a spoločenského života. Vrcholom je mediálna toxická anti-kampaň, slúžiaca na diskreditáciu Sinclairovej kandidatúry. Tento filmový moment inak veľmi pekne súvisí aj s dnešným trendom veriť nepodloženým správam a hoaxom. Jedinou možnosťou ako sa Mank dokáže brániť ťažkým zbraniam vrcholových mocností Hollywoodu, reprezentovanými postavami ako je  Louis B. Mayer (Arliss Howard), Irving Thalberg (Ferdinand Kingsley) alebo William Randolph Hearst (Charles Dance) je práve cez vlastné remeslo. Občan Kane je potom výsledkom tejto pomsty. Pričom aj týmto sa nabáda byť s klasickým filmom Orsona Wellesa oboznámený.

Arliss Howard je ako Louis B. Mayer presvedčivý manipulátor.

David Fincher nakrúca film podľa vzorca filmov klasického Hollywoodu. Využíva dokonca podobné vizuálne prvky aké využíval Welles pri Kaneovi. Našťastie to robí vo veľmi obmedzených dávkach a nenecháva sa týmto zbytočne ovplyvňovať. Jednoducho, Fincher ostáva pri inšpirácii a nejde za ňu. Vzhľadom na vizuálne efekty súvisiace s bežiacim plátnom pri automobilových scénach, ide skôr o akúsi ironickú a sebareflexívnu snahu poukázať na typické klamstvo filmového média. S otázkou sebareflexie súvisí aj scenár Jacka Finchera. Najmä potom v momente, keď si producent filmu John Houseman (Sam Troughton), sťažuje na Mankov pripravovaný scenár. Vyčíta mu zbytočné preskakovanie v čase a chaotickosť. Ironicky, Mank je rozdelený do dvoch časových rovín. Jedna nás privádza do roku 1940 k samotnému písaniu prvého draftu. Druhá linka sa vracia naspäť (aj) do roku 1934 v podobe flashbacku a ozrejmuje nám isté politické a medziľudské vzťahy vplývajúce na Mankovu tvorbu.

Osobne nie som veľký fanúšik flashbackov, no v tomto prípade veľmi intenzívneho filmového rozprávania, mi to vôbec nevadilo.

Osobne si myslím, že po čase sa skvelé tempo začne dostávať do kritického momentu. A nie je to ani tým, že by filmu dochádzal dych, ako skôr tým, že tá vlna energie, ktorá priam srší zo scenára, nás vzhľadom na dĺžku filmu, mierne pohltí. Film nás týmto spôsobom absolútne vyčerpá. Pretože ako som spomínal, je dôležité tomu venovať plnú pozornosť a každá jedna replika, každá jedna postava, niečím vždy aspoň trochu prispieva do celkového výsledku.

Mank je ťažší film na sledovanie, pretože si vyžaduje aspoň istú dávku kontextu. Pre diváka je vhodnejšie, ak videl nielen Občana Kanea, ale aj iné klasické hollywoodske diela. Alebo ako sa o týchto filmoch vravelo a vraví, „ak si videl jeden, videl si ich všetky.“ Napriek tomu verím, že divák si týmto spôsobom film ako je Mank viac užije, pretože v ňom jednoducho rozpozná množstvo drobných odkazov, symboliky a referencií. Bez tohto je sledovanie filmu oveľa otáznejšie.

Mohlo by sa vám tiež páčiť...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.