Filmy,Recenzie

His House recenzia: Desivý horor s utečencami v hlavnej úlohe je príjemným prekvapením

★ ★ ★ ★ ☆

His House je sľubný adept na jeden z najlepších hororov tohto roka. Rok 2020 filmu síce veľmi neprial a veľa projektov sa zatiaľ nepodarilo dostať na filmové plátna, no streamovacie filmy ako aj His House na Netflixe, tento problém nemajú. Pritom ide o nenápadné dielo, bez akejkoľvek výraznejšej propagácie. His House je pôsobivo nakrútený a vcelku originálny horor z prostredia utečeneckej krízy. V súčasnosti je stále ťažšie a ťažšie prísť s naozaj desivým hororom, keďže minulé desaťročie na nás chrlilo jeden lepší horor ako druhý. Divák sa adaptuje, divák si zvyká, a keď sa tvorcovia nepoučia a neposnažia sa byť stále vynaliezavejší, môžu doplatiť na to najhoršie, a to je absencia napätia a strachu. Čuduj sa svete, His House je napínavý, aj desivý.

Príbeh sleduje dvojicu utečencov zo Sudánu. Prichádzajú do Británie, zronení zo straty ich jedinej dcéry, ktorá sa tragicky utopila. Po čase strávenom v akomsi šedivom a chladom zariadení čaká Bola (Sope Dirisu) a Rialu (Wunmi Mosaku) začlenenie do komunity. Úrady im nájdu zanedbaný a ošarpaný dom v zástavbe. Susedstvo niekde na predmestí Londýna nepôsobí dvakrát bezpečne. V noci sa zvonka ozývajú zdivočení chuligáni, všade je neporiadok a špina. V dome to nie je o nič lepšie. Tapety držia na dobré slovo a osvetlenie funguje skôr náhodne. Je to až po čase, kedy si začneme uvedomovať, že v dome niečo nie je v poriadku. Po zotmení sa po izbách mihajú cudzie tiene. Nový domov sa začína rozpadať zvnútra. A dôvodom je niečo nadprirodzené, niečo čo sa do domu dostalo spolu s novými majiteľmi.

His House pôsobí zozačiatku ako sociálna dráma, horor prichádza až takmer nepozorovane, no stále veľmi prirodzene.

Akoby si ošarpané steny opusteného domu doslova žiadali cudziu entitu vyliezajúcu po zotmení na povrch. Zakráda sa spoza tieňov a vťahuje dnu každého, kto sa k nim odváži priblížiť. Film veľmi dobre funguje aj bez hororových prvkov. Ešte než sa v dome začnú odohrávať zvláštne veci, človeka baví sledovať nevinnú dvojicu, ako sa snaží v nehostinne pôsobiacom prostredí aklimatizovať. A teraz nemám na mysli interiér domu. Vonku, kam sa najmä Riala odvažuje len veľmi opatrne, to naopak nepôsobí o nič lepšie.

Ošarpané steny skrývajú mnohé tajomstvá.

Debutujúci režisér a scenárista Remi Weekes je talentovaný tvorca. Jeho prvý celovečerný film má skvelú tiesnivú atmosféru a zachytáva neisté londýnske predmestie veľmi autenticky. Jeho postavy sú sympatické a ich osud si pýta našu ľútosť. Na ich živote nám záleží a aj preto funguje počiatočný horor tak dobre. Weekes začína desiť veľmi prepracovanými scénami založenými na mrazivých bytostiach a expresívnej imaginácii. Jeho horor prekonáva čas a priestor a na svoje ciele využíva snovú hru s predstavami, ilúziami a desivými, traumatizujúcimi obrazmi, súvisiacimi s trpkými skúsenosťami migrantov.

Negatívom ostáva podobná chyba, akú urobil aj James Wan vo filme Insidious (2010). Tajuplná desivosť sa od jedného momentu otvorí a ukáže nám svoju tvár. V tomto momente sa hrôza významne stiahne a film tak stratí tú špeciálnu auru desivých prízrakov zakrádajúcich sa v temnotách. Inými slovami, divák od jedného momentu spozná svojho nepriateľa a zvykne si naňho.  

His House začne byť od druhej polovice viac expresívny. Film pomaly vylúči exteriér a sústredí sa výhradne len na dvojicu protagonistov. Našťastie, Sope Dirisu aj Wunmi Mosaku sú obaja veľmi zdatní herci a obaja ťahajú film bez akýkoľvek zaváhaní dopredu. Napokon, His House nie je len desivý horor s obyčajným strašidlom v skrini, vo finále je to aj dojemná cesta za vykúpením vlastných hriechov a previnení.  

Mohlo by sa vám tiež páčiť...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.