Filmy ako Halloween (1978) alebo Vec (The Thing, 1982) asi všetci dobre poznáme. Sú to vlajkové lode známeho režiséra Johna Carpentera. Oveľa menej známy je Carpenterov debutový film s názvom Dark Star (1974). Pritom je to práve Dark Star, ktorý navzdory svojim produkčným nedostatkom ovplyvnil široké spektrum budúcej sci-fi tvorby. Červený trpaslík (Red Dwarf, 1988) Stopárov sprievodca galaxiou (The Hitchhiker’s Guide to the Galaxy, 1979), alebo dokonca Votrelec (Alien, 1979), tí všetci majú istý základ v Carpenterovej prvotine.
Film, ktorý pôvodne vznikal ako študentský projekt, získal finančnú podporu producenta Jacka H. Harrisa, aby mohol nasledovne putovať priamo do kín. Pri dnešnom sledovaní Carpenterovho komického sci-fi so štvoricou hipisáckych kozmonautov, rozprávajúcimi bombami a mimozemšťanom z plážovej nafukovacej lopty, človek okamžite rozpozná amatérske medzery. Herecké podobne ako aj produkčné. Dnešného diváka by tieto medzery mohli dokonca až odradiť od ďalšieho sledovania. Avšak sú to presne tieto nedostatky v kombinácii so suchým, často až absurdným humorom, ktoré vo finále robia z filmu priam až kultové dielo.
Produkčné nedostatky filmu Dark Star vynahradzuje absurdný humor.
Už len samotný príbeh je viac než bujný. Štvorica kozmonautov cestuje vo svojej vesmírnej lodi s názvom Dark Star naprieč vesmírom a ničí nestabilné planéty. K tomu posádka využíva systém umelej inteligencie, ktorá je nezávisle od seba prítomná nielen v kontrolnom panely vesmírneho korábu, ale dokonca aj v systémovom rozhraní každej jednej bomby. Je to šialene absurdné, ale veľmi vtipné. Inak povedané, každá jedna bomba má svoj vlastný rozum riadený iba jediným pravidlom. Dostať signál a vybuchnúť.
Ústredným motívom je séria nešťastí. Kapitán posádky je mŕtvy. Zásoby toaletného papiera sú zničené. Kozmonauti trpia ponorkou a izoláciou. Jeden večne sníva o surfovaní, druhý behá po lodi s laserovou zbraňou a ten tretí ostáva vedome izolovaný vo svojej pozorovacej kupole, kde rozjíma s vesmírom. Štvrtým kozmonautom je Pinback, ktorého hrá Dan O´Bannon. Ten nezastáva iba pozíciu herca, ale navyše stojí aj za scenárom, strihom, špeciálnymi trikmi a ktovie čím všetkým ostatným. Je to O´Bannon, kto figuruje v tej najpamätnejšej sekvencii filmu a to humorne-napínavom konflikte s votrelcom. Mimochodom, každý v tomto momente rozpozná tie do očí bijúce podobnosti s filmom Votrelec. Niet divu, scenár k Votrelcovi napísal o pár rokov neskôr práve O´Bannon.
Film ako komická pocta Kubrickovej Vesmírnej odysey.
Dark Star je hlavne komédia. Preto nečakajme krvilačné monštrum, zakrádajúce sa po lodi Nostromo. Aj napriek tomu, že o napätie tu naozaj nie je núdza, najmä ak netušíme, kadiaľ sa mladí tvorcovia plánujú uberať. „Zobral som ťa na loď, pretože si mi prišiel roztomilý!“ sťažuje sa Pinback nízkej nafukovacej lopte s dvoma kačacími nohami. Bral si ju so sebou ako potenciálne domáce zvieratko, pred tým než začali problémy. Mimozemšťan mu samozrejme utečie, čo odštartuje hru na mačku a myš. Scéna s tým ako mimozemšťan Pinbacka visiaceho z výťahovej šachty, šteklí pod pazuchami je veru nezabudnuteľná.
Druhý veľmi podstatný odkaz filmu je na Kubrickovo klasické dielo 2001: Vesmírna odysea (2001: A Space Odyssey, 1968). Dark Star by sme mohli ľahko brať ako protipól Kubrickovho slávneho sci-fi. A nie je to viac vidno, ako pri pamätných výmenách replík medzi protagonistami a umelou inteligenciou. Najmä potom umelou inteligenciou bomby číslo 20. Tá už by najradšej vybuchla. Je k výbuchu priam nadržaná. Každá jedna bomba sa takto chová. „Dovidenia!“ s veselým optimizmom skríkne bomba číslo 19 a letí si zlikvidovať svoju planétu. Známa atmosféra humoru Douglasa Adamsa z jeho Stopárskej série je neodmysliteľná. Ale efekt funguje aj opačne. Rozhovory s bombou o zmysle života, existencializme a fenomenológii hovoria za seba.
Jeden z najlepších študentských filmov vôbec.
Vplyv filmu ako je Dark Star je nespochybniteľný. Dielo síce nemalo taký úspech, ako by si možno tvorcovia predstavovali. Carpenter po premiére očakával veľké ceremónie a kontrakty s filmovými štúdiami. Nestalo sa. No iní filmoví tvorcovia rozpoznali jeho potenciálne kvality. James Cameron vo Votrelcoch (Aliens, 1986) vzdal filmu poctu, scénou s nožom medzi Bishopom a Hudsonom. Podobný odkaz by sme mohli nájsť aj v celom obraze ničenia planét. Darth Vader v Lucasovom Star Wars (1977) predsa robí to isté, aby dosiahol svojho cieľa. Ironicky, nerobí to z nudy, ako Pinback, ktorý sa vedeniu sťažuje, nech mu po práve zničenej planéte, dajú okamžite ďalšiu prácu. „Proste mi dajte niečo, čo môžem vyhodiť do vzduchu!“ kričí frustrovane.
Dark Star treba brať s nadhľadom. Humor filmu je veľmi špecifický. Suchý, ale výborný. Ako dielo sci-fi musíme rozhodne prihliadnuť na veľké nedostatky. Vzhľadom na nízky rozpočet (v tej dobe po finančnej injekcii od Harrisa to bolo okolo 6000 dolárov) a obmedzené herecké, produkčné a trikové možnosti, vytvorili mladí filmári predsa len nadmieru vplyvné dielo. Je to vtipné, absurdné, ale čuduj sa svete dokonca aj napínavé. Dark Star by sme pokojne mohli nazvať ako jednej z najlepších študentských filmov vôbec.
