Christopher Marlowe sa narodil v roku 1564, ten istý rok ako William Shakespeare. Jeho otec šil topánky, Shakespearov zasa rukavice. A obaja boli zanietení dramatici. Za svojho života to bol však práve Marlowe, kto sa vyhrieval na výslní divadelnej popularity, zatiaľ čo Shakespeare sa snažil preraziť ako divadelný herec. Obaja dramatici majú veľa spoločného a ešte viac sa podobajú, čo sa týka ich diel. Aj preto je zarážajúce, že jeden z nich je dnes synonymom básnickej dokonalosti, a o tom druhom pomaly nikto nevie.
Na rozdiel od Shakespeara, ktorý nikdy žiadnu univerzitu nenavštevoval, Marlowe získal BA aj MA tituly na Corpus Christi College v meste Cambridge. Prekladal diela z latinčiny a gréčtiny ako napríklad Lucana alebo Ovídiove Metamorfózy. V roku 1587 sa preslávil po celom Londýne svojou prvou hrou Tamburlaine the Great. Hra vychádzala z reálnej postavy Tímúra, jedného z najväčších dobyvateľov.
Hra mala neuveriteľný úspech a Marlowe sa stal okamžite miláčikom publika. Jeho ďalšie hry, The Jew of Malta, Edward II, The Massacre at Paris, Dido Queen of Carthage a Doctor Faustus, všetky pokračovali v podobne historickom štýle. Odlišuje sa len príbeh o nemeckom učencovi, ktorý predal svoju dušu diablovi. Aj tento známy príbeh z histórie, no s riadnou dávkou nadprirodzena, spracoval ako prvý Marlowe, ešte pred tým, než ho preslávil Goethe.
Marlowe bol významne kontroverzná postava. Po štúdiu údajne pracoval ako špión pre kráľovský dvor. Netajil sa svojím ateizmom, čo bolo v protestantskom Anglicku 16. storočia pomerne nebezpečné zahrávanie sa, a vyznačoval sa temperamentnou až agresívnou povahou. Ďalšia kontroverzná otázka bola jeho spolupráca s Williamom Shakespearom. Neexistujú žiadne dôkazy, že sa obaja muži niekedy za svoj život stretli. Nové dôkazy však naznačujú tomu, že Marlowe bol nielen pre Shakespeara nevýslovnou inšpiráciou, dokonca sa stal aj spoluautorom Shakespearovej divadelnej hry Henry VI.
V novom vydaní Oxfordskej publikácie kompletného diela Williama Shakespeara je Marlowe po prvýkrát oficiálne zapísaný ako spoluautor menovanej hry. Dokonca je tu považovaný za hlavného autora prvej časti. Prihliadnuc na tieto nové okolnosti je potom otázne, ako veľmi stál Marlowe za ďalšími Shakespearovými dielami. Literárny kritik Algernon Charles Swinburne tvrdí, že „len Marlowe sám viedol Shakespeara po správnej ceste. Marlowe je najväčší objaviteľ, najodvážnejší priekopník našej poetickej literatúry. Pred ním neboli v našom (anglickom) jazyku ani voľný verš, ani skutočná tragédia. Po jeho príchode bola vytýčená cesta priamo pre Shakespeara.“
Dokonca sa tvrdí, že stratená hra Richard III, ktorá je prisudzovaná práve Shakespearovi, bola originálne v skutočnosti napísaná Marlowom. Shakespeare ju len znova prepísal. Kritici si všimli, že v rannom období Shakespearovej tvorby, a to až po Hamleta, je slávny dramatik významne ovplyvňovaný práve Marlowom.
Prvé dielo, ktoré Shakespeare vydal, báseň Venuša a Adonis, bolo až v roku 1593, len dva týždne po Marlowovej tragickej smrti. Dielo je štýlom a obraznosťou toľko podobné Marlowovej básni Héro a Leandros, že kritici museli prísť k záveru, že Shakespeare musel mať prístup k Marlowovmu rukopisu. Héro a Leandros boli totiž vydané až v roku 1600. Podobné sú si nielen celé pasáže, obrazy, a témy, obe básne dokonca využívajú rovnaký výber originálnych slovných spojení.
Sú však aj takí, ktorí tvrdenia spolupráce medzi Marlowom a Shakespearom zásadne odmietajú. Profesor Carol Rutter z University of Warwick tvrdí, že si nevie predstaviť, prečo by Marlowe, ktorý bol významným dramatikom svojej doby, spolupracoval s neznámym hercom, akým bol v tej dobe Shakespeare. „Shakespeare spolupracoval. Nie však s iným dramatikom, ale skôr s hercami, ktorí mali Marlowa plnú hlavu.“ Tvrdí Rutter. Naopak sú aj takí, ako napríklad Mark Twain, ktorý sú presvedčený o vlastnej pravde a to, že Shakespeare za celý svoj život nenapísal jedinú hru.
Jedna zo záhad literárneho sveta ostáva medzi kritikmi ďalej rezonovať. Marlowe viac hier bohužiaľ nenapísal. 30 mája 1593 sa v spoločnosti troch ďalších mužov dostal s jedným z nich do hádky kvôli účtu. Marlowe vytiahol nôž a muža porezal na hlave. Ten mu nôž zobral a mladého dramatika na mieste zabil. O jeho smrti naďalej kolujú konšpiračné teórie.
Niektorí vravia, že ho zabili kvôli jeho špionážnej práci, iní, že svoju smrť sám Marlowe nafingoval, odcestoval do cudziny, a ďalej písal Shakespearove hry. Isté však ostáva, že Christopher Marlowe a jeho dielo dozaista nemá medzi čitateľmi ani z ďaleka toľko popularity, koľko sa dostáva jeho slávnemu rovesníkovi. A to určite nezaslúžene.
