★ ★ ★ ☆ ☆
James Cameron nás po trinástich dlhý rokoch vracia na planétu Pandora, bez rozdielu na tom, či túto plánovanú cestu väčšina fanúšikov prvého filmu už dávno nevzdala. Avatar: Cesta vody (Avatar: The Way of Water) nadväzuje na prvý film oveľa viac, než by sme si možno priali. Cesta vody je vhodný názov, pretože ten prvý mohol znieť pokojne Cesta džungle. Navrhujem, aby sa tretí diel nazýval Cesta piesku, a ten štvrtý Cesta z mesta. Pretože je až zarážajúce ako sa oba filmy na seba podobajú. Tematicky, formálne aj obsahovo. Funguje to podobne, ako prvé dva filmy Sám doma. Ale kto by nemal rád Columbusove klasické Vianoce. A podobne to funguje aj v tomto prípade. Pripútajme sa, nasaďme si 3D okuliare a vyrazme horskou dráhou na filmový zážitok roka. Alebo aj nie.
Avatar: Cesta vody mení primárny motív eko-vojny na osobnú pomstu.
Film začína „krátkym“ (čítaj hodinovým) úvodom. Jake a Neytiri spolu vychovávajú tri deti. Dvoch synov, Neteyama a Lo´aka a najmladšiu dcéru menom Tuk. Nebeskí ľudia boli porazení a celá rodina žije šťastne v harmónii s prírodou. Teda až do tej doby, než sa nebeskí ľudia preorganizujú, naberú nové sily a vo veľkom štýle hromadného ničenia a skazy sa vracajú na idylický svet Pandory. Ako sa ukáže, údajne mŕtvy zlosyn Quaritch, nie je až tak úplne mŕtvy. On a jeho bývalí posluhovači sa prebúdzajú v telách vlastných Avatarov a svoje nové schopnosti patrične využívajú. Podľa očakávaní, Quaritchovým jediným cieľom je pomsta. Druhý Avatar sa preto primárne odkláňa od všetkých vzácnych surovín a nerastov a zameriava sa na osobnú túžbu zlikvidovať zradcu, Jakea Sullyho. Už to nie je Na´vi klan proti nechutne hrabivým pozemšťanov, ale je to snaha ochrániť vlastnú rodinu proti pomstychtivému zabijakovi.
Film by sme mohli krásne rozdeliť do troch úmorných hodín, plus niečo navyše. V druhej hodine opúšťame lietajúce ostrovy a vydávame sa na rozľahlé „karibské“ pláže. Tam prebýva celkom nový kmeň Avatarov, fyziologicky adaptovaných na život v mori. Je to práve táto časť, ktorá ponúka nádherné scenérie podmorského sveta, plného rozličných druhov flóry a fauny. Po technickej stránke nás Cameron doslova hádže do morského sveta a ponúka nám jedinečnú, virtuálnu možnosť, okúsiť morskú soľ na perách. Každý povrch, každá vlna, textúra a nálada fantastického sveta, kričí autentickosťou. Kamera nás spútava v intímnej blízkosti a dovoľuje nám spolu s hrdinami prežívať ich vlastné zážitky a skúsenosti. A funguje to výborne. Pri akčných scénach, kedy sa kamera drží tesne nad hladinou, má divák naozaj pocit, že mu voda pri sledovaní akcie doslova hladí bradu.
Po technickej stránke je film naozaj vhodné sledovať na veľkom plátne.
Osobne nie som veľký fanúšik 3D obrazu, ale nový Avatar, podobne ako jeho predchodca v danej dobe, viditeľne posúva hranice danej technológie. Napriek tomu, z hľadiska audiovizuálneho umenia ostáva 3D stále v teritóriu obrazovej atrakcie. Prenesene povedané, moderný rútiaci sa vlak na divákov. Ale z dramatického pohľadu filmu neprináša táto technológia príliš veľa. Dokonca by sme mohli tvrdiť, že funguje skôr kontraproduktívne. Opakovaný argument, že ide o nádherný vizuál bez obsahu je bohužiaľ pravdivý. Záleží, čo od filmu ako je Avatar divák očakáva, a čo dostane. Ale to by sme azda mohli tvrdiť pri každom nevydarenom počine.
Scenár bojuje s neuveriteľne zvláštnymi momentami. Sú to momenty, ktoré by chceli vzbudzovať silné emócie, ale naopak pôsobia skôr hlúpo. Super-vážne, super-šablónovito a super-neúprimne. Najhorším výsledkom filmu je absolútna strata vzťahu medzi našimi postavami a divákom. Dokonca ani kritika lovu veľrýb nedokáže človeka zaslúžene dojať, a pritom nám pred očami umiera mama priamo pred svojím dieťaťom. Človeku to nemôže byť viac jedno. V momentoch smrti nežialime, v momentoch ohrozenia sa nebojíme. A to je problém, ktorý je u Camerona nevídaný. A popravde, viac než prekvapujúci. Na základe tohto je Avatar: Cesta vody v mnohých chvíľach až nedobrovoľne smiešny film. A zásluhu na tom majú nielen zvláštne rozhodnutia našich hrdinov, únavne kvílenie a vrčanie – to málo, čo tu Neyitiri predvádza, polovinu prevrčí a prekvíli – ale aj nudná predvídateľnosť založená na prvom filme.
James Cameron vie ako robiť akciu.
Aj v tomto filme sa režisérovi filmu pomerne slušne darí vybičovať akčné scény. Jediný problém je ten, že podobne, ako posledný akt Batmana, tak aj druhý Avatar trpí na nekonečnú dĺžku. Po vyše dvoch hodinách sa pozornosť obracia na boľavý zadok a plný mechúr a divák si nedokáže zaslúžene vychutnať nasledujúce vyvrcholenie. Dĺžka filmu sa veľmi hlasno ozýva, čo samozrejme taktiež nie je úplne idylická skutočnosť, vzhľadom na to, že iné filmy, kvalitnejšie filmy, dokážu podobnú dĺžku pocitovo okresať.
Avatar: Cesta vody je dozaista vizuálne nádherný počin. Napriek tomu sa musíme trochu čudovať, ako môže byť takto dramaticky a emočne priemerný film, bez zaujímavých postáv, bez zaujímavých zlosynov, a dokonca aj hrdinov, tak populárny. Na druhú stranu, Twilight bol taktiež populárny. Avšak, do tejto rovnice by som nového Avatara určite nechcel dávať. Ak by sme však film porovnávali s inými franšízami, na ktoré fanúšikovia oduševnene čakajú celé roky, a ktorých svet pulzuje vlastným životom a dramatickými líniami, potom sa nový Avatar úprimne nechytá.
