Knihy,Recenzie

O čom sníva raketový pes recenzia: Odvážny aj motivačný beh naprieč Slovenskom

V roku 2019 sa Júlia Batmendijnová vydala po Ceste hrdinov SNP, ktorá sa tiahne z Duklianskeho priesmyku až na Devín. Cesta jej trvala presne jedenásť dní a osemnásť hodín, čím na tejto trase vytvorila ženský rýchlostný rekord. O čom sníva raketový pes je nielen denníkový záznam tejto cesty, ale navyše aj záznam príprav a každodenného života vášnivej ultrabežkyne.

Kniha a jej vizuálna podoba je prezentovaná veľmi odľahčene, možno až mierne komicky. Ironicky, väčšina knihy je vyplnená vyčerpávajúcim bojom s vlastnými fyzickými aj psychickými silami. Je to každodenný boj a strach zo zranenia, strach zo zlyhania, je to vyčerpávajúce siahnutie si na dno vlastných síl. Batmendijnová môže v jednom momente tvrdiť, že jej cesta v skutočnosti nie je túžbou po rekorde, ale po jedinečnom zážitku, no po tom všetkom, čo máme možnosť prečítať, je diskutabilné, kde je hranica medzi túžbou víťaziť a odmietaním priznať si porážku.

O čom sníva raketový pes je nadovšetko úprimnou a nezaobalenou výpoveďou mladej ultrabežkyne.

Samozrejme, že to môže byť istým spôsobom klamlivé a zavádzajúce, pretože stále čítame knihu, istým spôsobom stále čítame príbeh, no napriek tomu sa nemôžem zbaviť dojmu, že autorku spoznávame každou ďalšou stranou viac a viac. Júlia Batmendijnová píše denníkovým štýlom, no píše veľmi sebakriticky. Autorka nezľahčuje svoje vyčerpanie a nesnaží sa nám predostrieť nejaký hrdinský obraz neohrozenosti. Z jej popisu dostávame surový pohľad na každodenný zápas s časom. Na ceste ju sprevádzajú jej priatelia, ktorí jej robia takzvaný support. To znamená, že sa o bežkyňu na ceste starajú, aby sa ona sama mohla sústreďovať len na samotnú cestu. Nenechajte sa však zmýliť. Aj oni sa striedajú, aj oni musia podstupovať extrémne záťaže, prať, variť, dokonca jej umývať topánky, (čo samozrejme nemusia, ale oni sú podľa všetkého ozaj úžasní), a v neposlednom rade, čeliť Batmendijnovej psychickému vypätiu.

V tejto otvorenosti a úprimnosti je kniha veľmi odvážna. Batmendijnová často plače, často sa hnevá, často je až hysterická. Autorka sa k tomuto bez problémov stavia čelom. Každého kritika svojich sĺz dokonca odbíja skvelou pasážou, ktorá každému pozorovateľovi jej behu ponúka aj čosi navyše. A to akýsi spôsob rešpektovať a prijať jej vlastný pohľad na behanie. S tým taktiež súvisí aj jej údajná nebežecká postava. Kniha nám tak okrem záznamu samotnej aktivity, dovoľuje najmä cez autorkinu nezvyčajnú otvorenosť, okúsiť istú sebareflexiu. Nepriamo nás učí neposudzovať, ale prijímať a snažiť sa pochopiť daný stav. Na druhú stranu, sama autorka sa posudzovaniu svojho okolia nie vždy ubráni.

„Som tu dobrovoľne a to, že plačem, neznamená, že ma máte ľutovať alebo že by som tu nebola rada. Mne ten plač pomáha. Lenže teraz som si uvedomila, že často plačem pre to, čo mi niekto povedal, a nie od bolesti.“ Mrzí ma, že chalanov nútim bezmocne sa prizerať mojim slzám. Chápem, že to musí byť frustrujúci pohľad. Na druhej strane, keď sa spojí deviaty deň na trase s prvým dňom PMS, ťažko sa prijímajú rady od niekoho, kto nikdy nebol v rovnakých topánkach.

Možno pri hodnotení danej knihy záleží, či čitateľ behá, alebo nebehá. Osobne si však myslím, že jej obsah je zaujímavý už len z toho motivačného a inšpiratívneho dôvodu vydať sa naproti vlastným snom.

Kniha nás doslova nabáda vytrhnúť sa z komfortnej zóny a urobiť niečo, čo človek dlhé roky plánuje, no nikdy sa k tomu naozaj neprinúti. A to nemusí byť len zabehnúť Cestu hrdinov SNP. Toto kúzlo si kniha zachováva aj napriek postupnému opakovaniu sa. V knihe sa nájdu podnecujúce pasáže, najmä keď autorka píše o vlastných rozpoltených pocitoch a trápeniach. Pretože je pekné čítať o tom, ako desať dní trpí, ale zároveň je zaujímavé čítať, ako bez akýchkoľvek pochybnosti priznáva, že ide o desať najkrajších dní jej života. A toto je možno niečo pre fyzickú námahu, možno konkrétne pre diaľkový beh, celkom špecifické. Dobehnúť rozbitý a maximálne vyčerpaný a po čase spomínať len na to príjemné, na to vzrušujúce, čo nás bez okolkov ťahá naspäť do bežeckých tenisiek.

O čom sníva raketový pes je pútavá kniha, ktorá sa však možno mala skončiť skôr, než tomu je v skutočnosti. Druhá polovica knihy, čo je takmer 150 strán, nás vracia v čase pred samotný beh, a my máme možnosť čítať denník o každodennom živote autorky. Veľké finále sa týmto spôsobom mierne rúca pod návratom do šedej reality. Vyslovene emocionálny záver sa týmto pochováva pod nespočetne veľa strán, ktoré mi osobne neprišli veľmi potrebné. Je zaujímavé čítať o rekordnom behu. To sa však úplne nedá povedať o prípravách na tento beh, najmä ak vypĺňajú polovicu knihy.

Spisovateľsky tak ide v týchto momentoch skôr o jednoduchý denník plný každodenných rituálov.

Toto je možno jediné negatívum knihy, ktoré však nemusí byť pre človeka aktívne sa venujúceho behaniu, úplne relevantné. V prípade osobného výskumu či motivácie, môže ísť o dobrú cestu ako sa nechať inšpirovať. Avšak z literárneho hľadiska to jednoducho poskakuje na mieste. Jedinou možnou vzpruhou sú azda rozpisy cvičení, ktoré autorka podstupovala.

Napriek tomu je kniha O čom sníva raketový pes podnecujúce čítanie. Vďaka knihe máme jedinečnú možnosť okúsiť z pohodlia domova, čo to znamená, pokúsiť sa v čo najrýchlejšom čase prebehnúť naprieč celým Slovenskom. A nie je to len o behaní. Rekord je v danom ponímaní pominuteľnou métou. Napriek všetkému je kniha aj o spomínanej túžbe žiť naplno. Okúsiť majestátne výhľady, poznať krásy slovenskej prírody a vychutnať si romantické východy a západy Slnka. (Aj keď vzhľadom na autorkine vstávania uprostred noci boli východy asi menej romantické.) Je to skrátka kniha o tom nemárniť čas a vydať sa prekonávať vlastné hranice. A to je myslím niečo univerzálne.

Knihu O čom sníva raketový pes vydáva Hiking.sk a kúpiť si ju môžete na gorila.sk.

  • Počet strán: 360
  • Vydavateľstvo: Hiking.sk, 2020

Mohlo by sa vám tiež páčiť...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.