Filmy,Recenzie

Trojuholník smútku recenzia: Ako britva nabrúsená satira zaručene pobaví

★ ★ ★ ★ ☆

Režisér Ruben Östlund sa utrhol z reťaze a nakrútil ako britva nabrúsenú satiru, namierenú na pokrytectvo mocných a triednu nerovnosť. Trojuholník smútku (Triangle of Sadness) je zatiaľ najviac politický film švédskeho režiséra, ovenčeného už dvoma Zlatými palmami z filmového festivalu v Cannes. Čo začína ako celkom nevinná spoločenská otázka rodovej nerovnosti, prerastá do oveľa vážnejšieho teritória obviňovania súčasného kapitalizmu. Odvážne tvrdenia občas neopatrne tancujú na hranici zjednodušeného populizmu, inokedy zatínajú do živého a prinášajú žiadaný výsmech.

Carl (Harris Dickinson) je nádejný model, ktorý svoje fyzické prednosti nedokázal úplne speňažiť, ako sa to podarilo jeho pôvabnej priateľke. Yaya (Charlbi Dean) je typická influencerka, čo neznamená, že by si mohla automaticky dovoliť časté návštevy luxusných reštaurácii, ako sa to neraz deje. Rozprávať o peniazoch nie je sexy, tvrdí Yaya, keď sa účet za večeru stáva hlavným zdrojom hádky medzi ústrednou dvojicou. Za večeru by mal predsa platiť muž. Rodová rovnosť stráca svoju tvár vo vášnivej debate o zavedených spoločenských normách a rodovej diskriminácii.

Trojuholník smútku si berie na zreteľ najmä prázdne frázy a pokrytectvo.

Slovo „rovnosť“ na nás svieti v efektívnej a štýlovej prezentácii módnej prehliadky, zatiaľ čo v tom istom momente sa v prvej rade zvádza urputný súboj o najlepšie sedadlá v miestnosti. Pokrytectvo prázdnych fráz, zabezpečujúce vlastné morálne uspokojenie mocných a vplyvných, nám okamžite razí do tváre.

Nevinný začiatok sa zvrháva do oveľa drsnejšej podoby, keď sa ocitáme na luxusnej lodi. Každého jedného člena plavidla, od posádky, cez upratovačky až po tých najbohatších oligarchov, reprezentuje až takmer stereotypne vykreslený charakter. Vizuálne aj duševne patria postavy do kategorizovaného sveta, ktorý má za cieľ jediné, a to je ostrý výsmech. My to ako diváci okamžite rozpoznávame a s nevýslovnou radosťou sa toho zúčastňujeme.

Povedzme si na rovinu, kto z divákov patrí medzi tých pár najbohatších jedincov, rozdeľujúcich si takmer polovinu svetového bohatstva? Či už ide o ruského oligarchu, „predajcu sračiek“, zbohatnutého na privatizáciách, alebo britských výrobcov zbraní, inak povedané, „šíriteľov demokracie“, Östlund s nimi nemá akékoľvek zľutovanie. Napriek tomu, že každá jedna postava má svoje hriechy a nelichotivé momenty, diváka ani trochu neodrádzajú od sledovania. Práve naopak. Trojuholník smútku je aj vďaka svojim postavám, scenáru a v neposlednom rade, remeselne výbornej filmárčine, nesmierne pútavým dielom.     

Kapitán lode (Woody Harrelson) má svoje skúsenosti so smotánkou.

Grcanie, sračkovanie a čítanie z Komunistického manifestu.

Film je rozdelený do troch kapitol, pričom najmä posledné dve sa zvrhávajú na nefalšovanú komédiu. Humor je inteligentný, symbolický a obrazný. Niekto by mohol namietať, že skôr ako inteligentný je humor záchodový. Obrazne sa proti tomuto nedá nič namietať. Záchodov a činností súvisiacich so záchodmi si užijeme viac než dosť. No v tomto špeciálnom prípade sú dokonca aj intenzívne scény grcania a sračkovania využívane po vzore South parku s metaforickým kumštom. A funguje to dobre. Nechutne aj vtipne a zároveň symbolicky.

Je pravda, že Trojuholník smútku je dlhý film a jeho dĺžka je napriek silnej druhej kapitole citeľná. Posledný akt na ostrove má relevantné poslanie vzhľadom na predchádzajúce udalosti, ale dejovo film stráca na sile. Trojuholník smútku je čistokrvná satira. Podobne ako Luis Buñuel, ktorý to robil viac experimentálne, menej priamočiaro a komicky, aj Östlund tvorí politicky motivovaný svet, ktorý hryzie a provokuje. V jednej chvíli sa počas opileckej debaty a čítaní Marxa medzi kapitánom (Woody Harrelson) a ruským oligarchom Dimitryom (Zlatko Buric), strácajú akékoľvek snahy o podobenstvá. Östlund svoju kritiku Západu vykričí nezaobalene do celého sveta. No šírka záberu politickej kritiky je pre Trojuholník smútku zrazu naivne a hystericky mladícka.

Z umeleckého poňatia sa na tematicky podobne ladený film, ako je napríklad Parazit (2019) chytá Trojuholník smútku len čiastočne. To však nič nemení na skutočnosti, že Östlundov nový film je nesmierne zábavný, zručne nakrútený a divácky bude aj vďaka svojim vyhláseniam, rozhodne obľúbený. Iróniou ostáva skutočnosť, že za pojmom rovnosti ako neuchopiteľného pojmu, ktorý slúži skôr na propagáciu, než na skutočný cieľ niečo reálne zmeniť, ostávajú bohatí a slávni naďalej pri kormidle. Dokonca aj samotný film ako Trojuholník smútku dokáže byť využívaný k podobne povrchným cieľom vlastného sebaukájania. Ale to nie je výhradne kritika. Östlund tvrdí niečo iné. Rovnosť ako taká, skrátka neexistuje.

Mohlo by sa vám tiež páčiť...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.