Knihy

The Halloween Tree: Ray Bradbury je pre Dušičky ako stvorený

Kniha Raya Bradburyho, The Halloween Tree (český prekl. Strom duchů), nesie univerzálne posolstvo. A to, že názvy ako Halloween, Sanhaim, Día de Muertos, Dušičky alebo Sviatok všetkých svätých, sú len odlišné názvy, no ich obsah ostáva viac-menej rovnaký. Bradbury sa v knihe, určenej predovšetkým mladším čitateľom, okrem konkrétneho dobrodružného príbehu, zameriava na Halloween a jeho pôvod. Spolu s hrdinami príbehu cestujeme naprieč priestorom a časom, a pod vedením záhadného sprievodcu, nahliadame snovým a magickým spôsobom, do rôznych kultúr a zvyklostí. Bradbury síce nezavíta medzi slovanské obyčaje, to však neznamená, že podobné zvyklosti tým naším, nenájdeme aj inde na svete.

The Halloween Tree začína veľkou dávkou chlapčenskej šantivosti a radosti.

Je halloweenský večer a osem chlapcov v maskách od kostlivca, cez čarodejnicu až po bezdomovca, beží mestom. Najdôležitejší člen partie však chýba. Pipkin, chlapec, bez ktorého nie je žiadna zábava úplná, sa neukázal. Keď ho chlapci navštívia, zisťujú, že Pipkin je neprirodzene bledý a skleslý. Ich priateľ akoby sa im doslova strácal pred očami. Keď sa skupina chlapcov vydáva bez Pipkina do víru halloweenskej noci, ich kroky vedú nezadržateľne smerom k strašidelnému domu. Hneď vedľa na jeho rozľahlom pozemku, rastie obrovský strom posiaty vyrezávanými tekvicami. Je to práve tu, kde chlapci stretajú záhadného sprievodcu, ktorý ich zoberie na fantastickú cestu. A to nielen ako poznávací zájazd po halloweenskom pôvode a jeho rôznych tradíciách, ale aj ako cestu, ako istým spôsobom zachrániť ich obľúbeného priateľa.  

Ray Bradbury popúšťa uzdu svojej fantázii. Vyrezávané tekvice ožívajú, chlapci lietajú s vetrom ako chvost šarkana, navštevujú ponuré egyptské hrobky alebo rímsy parížskej katedrály Notre-Dame s živými chrličmi. Každá fantastická zastávka na ich ceste naprieč časom a priestorom, je síce vzrušujúca a zábavná, no vždy nejakým symbolickým spôsobom zahŕňa Pipkina. Smrť je stále v pozadí príbehu. Niekedy je to v podobe historických tradícii viazaných s obdobím prichádzajúcej zimy a rozmáhajúcej sa temnoty druhej polovice roku, inokedy ideme do oveľa osobnejších skúseností, súvisiacich práve so spomínaným Pipkinom.

Kniha je útla a krátka, zato veľmi pestrá. Navyše obsahuje skvelú atmosféru.

Bradburymu sa podarilo dokonale vystihnúť charakter daného obdobia. Keďže jeho záber je široký a univerzálny, jeho príbeh si neužije len čitateľ zvyknutý na halloweenské tradície, spojené s deťmi prezlečenými v kostýmoch strašidiel a chodiacimi od domu k domu. Práve naopak. Dokonca aj slovenský čitateľ si príde na svoje a z textu si dokáže vziať niečo vlastné. Pre tento účel slúži najviac práve kapitola z Mexika.

Je to práve mexický Deň mŕtvych (Día de Muertos), s ktorým sa môžu okrajovo identifikovať aj naše Dušičky. Bradburyho opisy známeho mexického sviatku s bohatými tradíciami v mnohom pripomínajú naše vlastné sviatky. Americkí chlapci sú priam ohúrení tisíckami tancujúcich svetielok na mexických cintorínoch. Chlapci si začínajú uvedomovať, s akou úctou a starostlivosťou navštevujú Mexičania cintoríny a spomínajú na svojich blízkych zosnulých. Pre chlapcov je to niečo nové, prekvapujúce a oveľa hlbšie, ako len roztopašné behanie po meste. Ich Halloween je totiž len o zábave, šantení, sladkostiach a maskách, zatiaľ čo zosnulí ostávajú väčšinou bez zvláštnej pozornosti v zabudnutí.

Mexický sviatok navyše pridáva k zábave a tradičnému ohňostroju, aj vážnejšie spomínanie na zosnulých členov rodiny a blízkych.

V tomto môže Bradburyho kniha príjemne potešiť aj nášho čitateľa. Môžeme si takto veľmi dobre porovnať dva rôzne aspekty a rozdiely tradícií a zvyklostí, a istým spôsobom v nich nájsť to vlastné. Osobne mi tak vyšlo, že naše Dušičky sú veľmi podobné tým mexickým, s jedným zásadným rozdielom. Naše Dušičky sú možno až príliš náboženská a vážna vec, bez akýchkoľvek zábavnejších prvkov. Zatiaľ čo na Západe majú podľa Bradburyho textu len zábavu, čím si samozrejme najmä deti prídu na svoje, u nás ide skôr o vážnu cestu na cintorín. Teda úplný opak.

Vychutnávanie si jedinečnej atmosféry tancujúcich sviečok je pre nás a Mexičanov spoločná skúsenosť. Vyrezávanie tekvíc u nás možno brať za vrchol tej zábavnejšej stránky daného obdobia, a aj to len v závislosti od jednotlivcov. Mexičania si naopak s ohňostrojmi a farebnými maskami, vyberajú zlatú strednú cestu. Zábava a vážnosť idú ruka v ruke. Potom možno len súhlasiť s ohúrenými chlapcami, že ich Halloween je naozaj ten najlepší.   

Mohlo by sa vám tiež páčiť...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.