Pri otvorenej debate ohľadom žánrového zamerania filmu Faunov labyrint (Pan’s Labyrinth) sa medzi prítomnými študentmi filmu strhla spoločná miera nesúhlasu. Na vyhlásenie, že Faunov labyrint je rozprávka, zazneli sebaisté odmietania: „Určite nie!“ – „Faunov labyrint nie je rozprávka!“ – „Faunov labyrint je horor!“ Každá veta prichádzala do éteru od iného respondenta. Niektoré vety sprevádzala výdatná mierka rozhorčenia, iné výsmechu. Ale to nič nemení na skutočnosti, že Faunov labyrint obsahuje, napriek svojmu explicitnému násiliu, široké spektrum ikonografických elementov, typických práve pre rozprávky. Dokonca by sme mohli tvrdiť, že celá kostra príbehu je zaviazaná klasickým rozprávkam. Podobne to platí aj pre film režiséra Neila Jordana, Spoločenstvo vlkov (1984).
Spoločenstvo vlkov je adaptácia krátkej poviedky z knihy Angely Carterovej, Krvavá komnata (The Bloody Chamber, 1979). Carterová sa s režisérom filmu spolupodieľala aj na scenári. Mnohí kritici považujú film za jeden z najlepších hororov. Magazín Empire ho v roku 2000 zaradil do svojho rebríčka Najväčších hororových filmov všetkých čias. („The Greatest Horror Movies Ever“). Angela Carterová sa vo svojom diele prevažne venovala modernému prerozprávaniu klasických rozprávok. Taktiež aj Spoločenstvo vlkov si okrem iných menších príbehov, vyberá aj rozprávku o Červenej Čiapočke. Napriek tomu, že sa stále bavíme o filme prevažne radenom k hororovému žánru, divák veľmi rýchlo zistí, že Spoločenstvo vlkov je oveľa viac netypická rozprávka, než typický horor.
Spoločenstvo vlkov to je Červená Čiapočka pre dospelých.
Červenú Čiapočku prvýkrát spopularizovali Charles Perrault (1697) a bratia Grimmovci (1812). Zatiaľ čo Perrault nechal mladú hrdinku zožrať vlkom, bratia Grimmovci ponúkli pozitívnejšie vyvrcholenie v podobe lovca, ktorý Čiapočku vytiahne z vlkovho brucha. Carterovej interpretácia rozprávky mala oveľa feministickejší tón, čo sa nie úplne premietlo do Jordanovho filmu. V tomto príbehu sa hrdinka Rosaleen (Sarah Patterson) vysporiada s vlkom pomerne diskutabilne. Napriek tomu, že vlk a lovec v jednej osobe v podaní skvelého Michu Bergese, v efektívnom zápase premôže statočnú starú mamu, ktorú stvárnila nedávnom zosnulá Angela Lansburyová, Rosaleen nepomýšľa ani tak na pomstu, ako skôr na vlastnú záchranu. Respektíve, Rosaleen v sexuálne nabitom finále prijíma vlkovo partnerstvo. Avšak dôvody a nálady za týmto cieľom sú pomerne otvorené interpretácii.
Podobne ako Faunov labyrint aj Spoločenstvo vlkov pristupuje k násiliu otvorene. Akoby sa tvorcovia priamo inšpirovali klasickými rozprávkami, ktoré sú plné bagatelizovaného násilia a rozhodli sa ich v oboch prípadoch otvorene priznať. Premena z človeka na vlka je v Jordanovom poňatí hrôzostrašným svedectvom explicitnej lykantropie, vychádzajúcej zo zaužívaných pomerom hororového žánru 80. rokov. Jordan týmto priamo nadväzuje na filmy ako The Howling (1981) alebo An American Werewolf in London (1981).
Horor, ako neoddeliteľná súčasť rozprávky.
Spoločenstvo vlkov nemusí ísť po vzorci napínavého hororu. Naopak, rozprávkový žáner na rozdiel od toho hororového, pripúšťa existenciu netvorov. Vystríhaj sa cudzincov, ktorých obočie sa stretá, opakuje varovanie stará mama. Tí najhorší vlci, sú chlpatí zvnútra. Metafora rozprávky naberá reálne kontúry. Hororové hrdinky danej doby, ako Ripleyová alebo Nancy z Nočnej mory v Elm street (A Nightmare on Elm Street, 1984), reagujú na prítomnú hrozbu oprávneným strachom z neznámeho. Naopak, Rosaleen berie hrozbu vlkolaka ako niečo reálne a možné.
Spoločenstvo vlkov vznikal v produkčnom štúdiu. Rozprávkové lokácie sú okamžite rozpoznateľné. Anton Furst sa postaral o skvelú atmosféru ponurého lesa alebo malebnej dedinky. Bez toho, aby divák tušil, o aký film sa jedná, na základe set designu by okamžite typoval rozprávku a nebol by príliš ďaleko od pravdy. Krvavá scéna s premenou na vlkolaka aj vďaka tomuto, na prvý pohľad nevinnému zasadeniu, prichádza až priam so šokujúcim úderom. Ale prečo sa diviť? Čítať Dobšinského rozprávky taktiež ponúka mnohé prípady desu a hrôzy. Spoločenstvo vlkov podobne neodvracia tvár. Ide o jeden z typických príkladov toho, že rozprávky v sebe odjakživa pestovali črty hororu.
