Filmy,Recenzie

Šťastný Lazzaro recenzia: Alegória dobra v zlom svete

★ ★ ★ ★ ☆

Šťastný Lazzaro dýcha biblickým posolstvom. Príbeh je síce zasadený do súčasného sveta, no jeho princípy a myšlienky sú postavené mimo čas a priestor. Často máme pocit akoby sme sledovali príbeh kresťanského mučeníka v ďalekej minulosti. Alebo akoby sme sledovali stredovekú spoločnosť, ktorá tvorí hriešny svet, kde dobro nie je viac než obyčajný prostriedok k zneužívaniu a vykorisťovaniu. Príbeh filmu slúži ako tradičné ponaučenie po vzore biblických alegórií, ktoré majú človeka naučiť byť lepším a láskavejším jedincom vo víre ľudského hriechu a korupcie.

Šťastný Lazzaro je však zo súčasného Talianska a jeho obyvatelia nie sú pohania z dávnych čias. Sú to naši rovesníci. A práve táto skutočnosť je tým najdesivejším aspektom celého filmu.

Lazzaro (Adriano Tardiolo) je mladý chlapec, ktorý pracuje spolu s ďalšími farmármi na tabakovej farme. Ich zamestnávateľkou, ak sa to tak dá povedať, je miestna Kráľovná cigariet, Markíza Alfonzína de Luna (Nicoletta Braschi). Ona a jej rodina má farmárov – mužov, ich ženy aj deti, uväznených v nevoľníctve. O tom, že podobné praktiky sú dávno ilegálne, nikto nevie. Raz za čas prichádza za farmármi Markízin pomocník Nicola (Natalino Balasso), aby nevoľníkom oznámil, že ich dlh sa bohužiaľ stále prehlbuje. Farmári potom nie sú nič iné než obyčajní otroci, ktorí žijú na pokraji chudoby, a keď Lazzaro onemocnie, nemajú ho dokonca ani kde uložiť spať. Respektíve, nikto sa nechce vzdať svojej pohodlnej postele.

Lazzaro je hneď od samého začiatku predstavený ako mladík s nevinným úsmevom na tvári, ktorý nielenže žiadnu prácu nespytuje, nikdy si ani nesťažuje.

A to aj napriek tomu, že jeho dobrotu farmári azda každý deň zneužívajú. Lazzaro sa na svet pozerá dobrotivým pohľadom. Na prvý pohľad až takmer strateným. Nikto by nemohol namietať, ak by o Lazzarovi ľudia s ľútosťou hovorili ako o jednoduchom chlapcovi. Opak je však pravdou, pretože Lazzaro v sebe ukrýva posvätný pokoj a milosť Kristovej osoby. Jeho obľúbené miesto je vysoko pri skale, ďaleko na odľahlom mieste, kde panuje pokoj, a kde slnko spaľuje suché polia, až má človek pocit, že nie je v Taliansku, ale v biblickej Galilei.    

Režisérka Alice Rohrwacher, ktorá film aj napísala, výborne spája časy minulé, s tými súčasnými. Jej nevoľníctvo je nádherne prirovnané k súčasnej práci v Taliansku, a to najmä pri scéne, kde viac ako desiatka afrických prisťahovalcov stojí pred zamestnávateľom, ktorý si má zo skupiny vybrať tých, ktorí budú zbierať olivy. Čo nasleduje, je na hlavu postavená aukcia. Štyri eurá za debnu olív. Kto dá menej? Zúfalí ľudia znižujú svoju odmenu, až kým si muž nevyberie tých, ktorí sa ponúknu len za jedno euro na debnu.

Lazzaro a Tancredi, syn makrízy, sa stanú nečakanými priatelmi ( Adriano Tardiolo a Luca Chikovani)

Modernému otroctvu Lazzaro len nečinne prizerá a nerozumie. Nerozumie ani vtedy, keď pomáha dvojici mužov kradnúť v opustenom dome. Nerozumie vykorisťovaniu a nerozumie zlu. Jeho osoba je opakom sveta, po ktorom kráča, a keď ho ľudia prosia o pomoc, vyhovie im, aj napriek tomu, že ich zámery nie sú čestné.

Šťastný Lazzaro je moderný biblický príbeh magického realizmu.

Na rozdiel od tradičných kresťanských príbehov však dokáže Rohrwacherovej dráma človeka oveľa citeľnejšie zasiahnuť, najmä z dôvodu hmatateľnej aktuálnosti. Jej morálka síce nemá východisko, odhaľuje nám však súčasný tragický pohľad do modernej spoločnosti nielen Talianska, ale povedal by som aj celého sveta. Lazzaro prichádza ako spasiteľ, ktorý v konečnom dôsledku ovplyvňuje známych hriešnikov, jeho blízkych, chudobných farmárov a zlodejov, a nepriamo, práve svojou nevinnosťou a čistotou, im odhaľuje ako byť lepšími.     

Mohlo by sa vám tiež páčiť...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.