★ ★ ★ ☆ ☆
Harpoon začína nezvyčajne sviežo a hravo, za čo isto môže aj prítomnosť cynického rozprávača. Toho sa s tradičnou nadsázkou ujal ihneď rozpoznateľný Brett Gelman, známy najmä zo seriálov ako Fleabag alebo tretia séria Stranger Things. Rozprávač však v tomto filme ostáva bezpečne mimo diania. A bezpečne myslím doslova, pretože v tomto filme sa to psychopatickou neistotou a nebezpečenstvom len tak hemží. Harpoon sa síce prezentuje ako horor s jemnou dávkou komédie, no divák si po nečakane agresívnom úvode rýchlo uvedomí, že nie smiech, ale dokonca aj sympatické úsmevy, tu nebudú mať dlhé trvanie. Namiesto toho sa do stiesneného trojuholníka hlavných protagonistov prikráda nervózny strach a tieseň z nepredvídateľnej hrozby.
Filozofické dumanie rozprávača o skutočnej definícii priateľstva nás nepriamo privádza do domu mladého Jonaha (Munro Chambers). Ten je možno až vo vedome prehnanom útoku doslova dokatovaný jeho priateľom Richardom (Christopher Gray). Ten trpí šialenými návalmi zúrivosti, ktorá sa prebúdza aj po tom, čo sa Richard dopočuje, že Jonah ho podvádza s jeho dlhoročnou priateľkou Sashou (Emily Tyra). Všetko sa však akosi urovná, pretože očividne išlo o veľké nedorozumenie v podobe skrytých správ, ktoré mali viesť k tomu, že Richard od svojich priateľov dostane na narodeniny prekvapenie v podobe harpúny.
Rýchly a adrenalínom nabitý začiatok nás napokon privádza na palubu Richardovej menšej jachty. Tam trojica plánuje stráviť pekný deň rybárčením na otvorenom Atlantiku. Šialenými súhrami náhod, obviňovania a pasívne agresívnych výmen názorov, zisťujú naši hrdinovia, že ich menšia loď sa nedarí opätovne naštartovať. Uväznení a prúdmi odnášaní ďalej a ďalej na otvorený oceán, trojica kamarátov sa musí popasovať nielen so sebou navzájom, ale taktiež s oveľa vážnejším problémom prežitia.
Harpoon je jeden z tých začiatočníckych filmov. A začiatočníckym nemám na mysli amatérskym.
Naopak, ide skôr o film, ktorý je pre jeho kanadského režiséra Roba Granta, niečo ako otvárací lístok k niečomu oveľa väčšiemu. Harpoon často pôsobí ako typické dielo vytvorené partiou kamarátov. Niekedy sa filmu darí skvelými spôsobmi uhrať výrazne dynamické a pútavé tempo, inokedy film brzdí pre diváka ťažko spriazniteľní hrdinovia. Pravdepodobne išlo o úmysel, čomu inak výborne pomáha aj výber hercov. Avšak absencia akéhokoľvek svetla v temnote, napokon vyznieva trocha úmorne. Navyše tu stále pretrváva veľmi nebezpečný risk toho, že divák sa na túto trojicu odmietne ďalej pozerať, pretože mu jednoducho lezú neuveriteľne na nervy.
Rob Grant našťastie ponúka výrazne rýchle tempo, plné hrdlo zvierajúcich scén. Tie divákovi len ťažko dovolia od filmu čo i len na sekundu odísť. A to je na film tohto formátu veľmi pôsobivý úspech. A je úplne jedno, či človek film sleduje kvôli zábave, alebo kvôli narastajúcemu zhnuseniu. Pozornosť si film určite zaslúži, a to najmä vďaka veľmi nečakaným obratom a prekvapeniam. Tie film držia nad vodou a nedovoľujú mu spadať do teritória zábudlivých skúseností.
Harpúna sa napríklad do filmu dostane len veľmi okrajovo, čo je zvláštne vzhľadom na to, že si ju film zvolil do názvu. Na druhú stranu, ako nás postavy neraz ubezpečia, nie je to harpoon, ale spear gun. V slovenskom jazyku pravdepodobne harpúna ako harpúna. Takže v podstate ide o niečo iné, než čo by sme inak čakali. Alegórie a odkazy, či už na Edgara Allana Poea, symbolickú postavu Richarda Parkera alebo Pí a jeho život (2012), príbeh spestrujú. Dávajú mu akúsi hĺbku a vo svojej podstate aj zaujmú. Misky váh sa vo finále však od čiernej komédie výrazne prikláňajú skôr na stranu tiesnivého a psychopatického hororu, ktorý krvou naozaj nešetrí.
