Duna recenzia: Krásne, hlučné, vizuálne trieštivé, no bez zaslúžených emócií

Duna recenzia: Krásne, hlučné, vizuálne trieštivé, no bez zaslúžených emócií

20. októbra 2021 0 Od Radoslav Irša

★ ★ ★ ☆ ☆

Duna je rozporuplný film. Na jednu stranu je filmová adaptácia kultovej sci-fi klasiky spisovateľa Franka Herberta, vizuálne podmanivá, žánrovo vyladená, a ako audiovizuálny celok, prekvitajúca. Na druhú stranu je Duna emočne sterilná, obsahovo a scenáristicky nedotiahnutá, dramaticky až hriešne mdlá. Film jednoducho ani raz nezareže do živého. Ani raz neprekvapí niečím ozaj úderným. Režisér, Denis Villeneuve, nás sprevádza príbehom, akoby v bezpečnostnom režime. To znamená, že jeho film sa môže zdať ako „science fiction pre dospelých“ – čo sú jeho slová ohľadom Duny, s priamym odkazom na Star Wars, ako sci-fi pre deti – avšak, ak je Duna film pre dospelých, prečo sa tak strašne zdá, akoby išlo stále o cenzurovanú verziu?

Príbeh filmu nás stavia do mocenského boja dvoch rodov o púštnu planétu, Arrakis. Rod Atreidesovcov má na Imperátorov rozkaz, prevziať kontrolu nad produkciou vzácneho korenia, ktoré bolo do určitej doby výsadou znepriateleného rodu Harkonnenovcov. Hlavnou postavou je mladý syn vojvodu Leta (Oscar Isaac) a jeho konkubíny lady Jessici (Rebecca Ferguson), Paul Atreides (Timothée Chalamet). Jessica patrí do mocnej ženskej organizácie s názvom Bene Gesserit. Jej syn po nej zdedil isté schopnosti, ktoré sa snaží neustále zdokonaľovať. Okrem toho mu však osud do cesty pripravil oveľa podstatnejšiu úlohu, ktorá súvisí s domorodými obyvateľmi Arrakisu, neohrozenými Fremenmi.

Duna nás úspešne berie do nefalšovaného sveta kultového románu.   

Duna dýcha životom. Po veľmi dlhej dobe sa do kín dostáva skutočný, chytľavý a vizuálne podmanivý sci-fi svet, o ktorom chceme vedieť viac. Či už sa bavíme o rode Atreidesovcov, Harkonnenovcov, členkách organizácie Bene Gesseritu, o otvorenom svete Arrakisu a Fremenoch, to všetko je skrátka vymodelované do perfektnej rovnováhy. Tón a atmosféra filmu je taktiež veľmi pútavá. Pôsobí to ako jednotný obraz niečoho uceleného, čo priamo súvisí s kinematografiou Greiga Frasera a hudbou Hansa Zimmera. Táto symbióza nálady je jednoducho chytľavá a sprevádza nás doslova celým filmom. Tým pádom nemáme možnosť ani na chvíľu zablúdiť mimo. Tento svet nás jednoducho od prvej sekundy spúta na mieste a vtiahne nás do svojho vnútra.

Ak by som hodnotil príbeh filmu na základe knihy, robil by som to len na základe emócií, ktoré kniha obsahuje. Pretože dej Duny, konkrétne prvý základný zvrat, ktorý pošle našich hrdinov na život meniacu cestu, je nesmierne silnou, až shakespearovsky emočnou udalosťou. Je to dokonalá kríza, dokonalý konflikt. Preto je viac než sklamaním, keď tento konflikt vo filme vyznie bez zaslúženého emočného dôrazu. Je to síce krásne, hlučné a vizuálne trieštivé, ale skutočne hlboké, ľudské emócie, to bohužiaľ nemá. A to je večná škoda. Dôvodom môže byť azda jediné. Naše hlavné postavy, no najmä aj naše vedľajšie postavy, skrátka nemajú dosť priestoru, aby si k nám našli cestu, aby sme im ozaj porozumeli, aby sme im úspešne vnikli pod kožu a začali im držať palce.

Paul a Leto, otec a syn, čeliac neistej budúcnosti.

Nikdy skutočne nezasiahneme do živého.

Denis Villeneuve nás úspešne opije niečím krásne zostrihaným a nakrúteným. Postupne sa však jeho pomalé tempo začína prejavovať hrôzostrašnou, emočnou prázdnotou. Atmosféra je síce skvelá a istým spôsobom môžeme povedať, že má svoje emócie, ale teraz skôr píšem o tej ľudskej výmene emócii. O tej scéne, ktorá by nás skutočne zasiahla, ktorá by nezachádzala preč od miesta diania, ktorá by sa jednoducho zasekla priamo do živého a ukázala nám niečo, čo by nás úprimne zasiahlo. Dalo by sa to prirovnať k súbojom, ktoré v Dune nájdeme. Sú efektné, aj keď choreograficky viac chaotické, než by sa žiadalo, no nikdy skutočne nezasiahnu do živého. Nikdy nám neukážu viac, než len filmové kúzlo. Doslova nikdy nepreniknú štítom, aj keď jeho nositelia zomierajú. A to myslím doslova, aj metaforicky pre film ako taký.

Duna je rozporuplné sci-fi dielo. Akoby sa v ňom bili dva navzájom odporujúce názory. Je to poctivé, dospelé sci-fi s tragédiou uprostred, no bez skutočného shakespearovského násilia a emócií, ktorými originálna kniha dozaista oplývala. Jedinými skutočnými ozvenami niečoho hlbšieho je Rebecca Ferguson v úlohe lady Jessici a istým spôsobom aj Jason Momoa, ako neohrozený Duncan Idaho. Film zahŕňa len prvú polku príbehu, čo taktiež nemusí každému vyhovovať. Verím, že niektorí diváci, ktorí prídu s Dunou do kontaktu po prvý raz, budú viac než zmätení.  A to je samozrejme chyba filmu.

Bez ohľadu na všetky nedostatky, Duna ostáva nadmieru pôsobivým a výrazným dielom sci-fi žánru. Nechcem, aby to vyznelo horšie, než to v skutočnosti je. Má to svoje zásadné problémy, no nič to nemení na tom, že film si nás stále vezme na svoju stranu. Ale robí to bohužiaľ príliš opatrne. Síce grandiózne, vo veľkom šate, no zároveň stále akosi mdlo. A spomenúť si na niečo ozaj silné a pamätné je ťažšie, než by si chcel človek pripustiť.