Auris recenzia: Triler s jasným rukopisom Fitzeka

Auris recenzia: Triler s jasným rukopisom Fitzeka

19. mája 2021 0 Od Radoslav Irša

Knižný triler Auris síce nie je autorským výtvorom Sebastiana Fitzeka, no je viac než isté, že sa tak číta. Knihu napísal Vincent Kliesch, pričom Fitzekovi sa pripisuje len námet knihy. Nápad vznikol na základe zlého telefonického signálu. Počiatočná zvedavosť ďalej viedla k forenznej fonetike, a tá sa zapríčinila nielen o túto knihu, ale navyše aj od knihy nezávislú rozhlasovú hru. Toto všetko nám Fitzek prezradí v jeho zvláštnom, roztekanom „predslove“ knihy.  Istým spôsobom nás tu však slávny autor trilerov úspešne navnadí. Vyburcuje a podnieti našu zvedavosť. Aká že je tá hlavná podstata tohto skvelého nápadu, ktorý sa začal zhmotňovať naprieč médiami? Môžeme napokon povedať, že Auris dokáže splniť základnú podstatu každého skvelého nápadu, a pretaviť svoj príbeh, zápletku alebo konflikt, do jednej zásadnej vety? Odpoveď nie je jednoznačne áno.

Ak by sme sa zamerali len na jednu časť príbehu, hlavný nápad knihy Auris je asi takýto. Mladá kvázi novinárka sa snaží na základe vlažnej pomoci od forenzného fonetika (údajne krivo) obvineného z vraždy, odhaliť nielen skutočného vraha, ale taktiež nájsť aj svojho uneseného brata. To je hlavný nápad, ktorý sa samozrejme v základe viac než podobá príbehu knihy, Mlčanie jahniat. V tomto prípade však hrá hlavnú úlohu opäť raz prevedenie. Sebastian Fitzek, pardon, Vincent Kliesch, píše knihu príliš rýchlo a vecne, než aby z nej dokázal u čitateľa vytrieskať literárne ohúrenie. Inými slovami to znamená, že nápad je všetko. A keď je nápad zlý, priemerný, alebo obyčajný, tak literatúra to v tomto prípade nezachráni. A síce tento nápad môže znieť dobre, jeho primárnosť je podsadená do spletitej pavučiny iných zvratov a menších epizód.

Fanúšikovia Fitzekovej tvorby si knihou Auris prídu na svoje.

Auris je rýchly a najmä zo začiatku veľmi pútavý triler. Neskôr sa dej začne viac a viac zamotávať a niektoré okolnosti začnú blúdiť v slepých uličkách. Minimálne sa to tak zdá, pretože to by nebol Fitzek, aby nám všetku počiatočnú kritiku nevrátil aj s úrokmi. Niektoré situácie sa zdajú až príliš ťažko uveriteľné, najmä v spojitosti so spomínanou forenznou fonetikou. Dobrou správou je, ale skutočnosť, že autor knihy si to uvedomuje a len opatrne vyčkáva, aby mohol s víťazoslávnym pokrikom oznámiť veľké odhalenie. Podobne to funguje aj pri iných Fitzekových knihách a podobne to funguje aj tu. Preto je predčasné a možno až zbytočné kritizovať niektoré dejové zvraty, alebo skôr informácie, pred tým než zistíme, že všetko môže mať úplne neočakávaný zvrat. A tento jeden zvrat dokáže všetko obrátiť hore nohami. Zrazu je aj to, čo mohlo byť čitateľom považované za negatívum, v jednom zásadnom momente otočené na prekvapujúco vynaliezavé pozitívum.

V tomto ohľade, provokovať naznačenými informáciami, je kniha určite zaujímavá. Keďže dej ostáva otvorený, čitateľovi je ponúknuté prehodnocovať minulé okolnosti a zvraty a vyvodiť si z nich vlastné závery. A toto je veľké plus, keďže kniha sa týmto spôsobom dostáva svojmu čitateľovi pod kožu. Napriek tomu, niektoré repliky a popisy našich postáv ostávajú nechcene úsmevné. Slávny forenzný fonetik Hegel je prezentovaný ako menší génius, no jeho múdrosť sa okrem iného prejavuje aj tým, že nám vysvetlí latinský pôvod slova alibi, alebo ešte lepšie, vďaka nemu spoznáme pojem ako – falzet. Génius. Podobne úsmevne pôsobí hlavný zlosyn, ktorý mi svojím prednesom pripomínal filmového Fantomasa. Síce nám je vysvetlené, že má sklon k melodramatickosti a teatrálnosti, z literárneho hľadiska sú niektoré vety priam až komické. „Máš gule, to sa musí nechať. Bohužiaľ, čoskoro sa rozložia. Teraz ťa opustím, ale ešte sa naposledy vrátim.“ Ďakujeme za túto informáciu.             

Kniha je typický Fitzekov rukopis, kvôli čomu by ma celkom zaujímalo, ako veľmi sa on sám angažoval pri samotnej tvorbe.

Údajne knihu Fitzek nepísal, ale potom vyvstáva otázka, prečo by nechcel mať Kliesch svoj vlastný autorský hlas. Prečo by nechcel vytvoriť na základe Fitzekovho námetu jednoducho niečo vlastné a najmä originálne. V neposlednom rade, ak existuje niekto taký, ako Kliesch, existuje azda viac podobných „ghost writerov“, ktorí tvoria ako jeden tím pod menovkou Sebastian Fitzek? Pretože to tak vyzerá. A kniha ako Auris týmto dojmom len napomáha. A ak je odpoveďou zasa len marketing, čomu veta: „Stál (Fitzek) pri zrode knihy od prvej až po poslednú stranu a úzko spolupracoval so mnou a s celým tímom,“ viac než naznačuje, potom mám veru zmiešané pocity. Alebo som jednoducho naivný a nezasvätený.

Bez rozdielu na postranné okolnosti je Auris stále slušný triler, ktorý zaujme nejedného fanúšika tohto žánru. Už len z toho najpozitívnejšieho dôvodu otvorenej záhady, ktorá ostáva s čitateľom aj po dočítaní knihy. Týmto spôsobom ponúka dielo niečo trvácnejšie a vyzýva čitateľov k spoločnej debate. Nie je to síce v tak vášnivom prevedení, ako to dokázal napríklad Fitzekov skvelý Noe, ale nemožno tvrdiť, že v nás kniha nezanechá istú neuhasenú túžbu, počuť potvrdenie vlastných dojmov. A to je dobre. Pretože je dosť možné, že tento príbeh bude vo finále ešte oveľa komplikovanejší, než ako si ho môžeme doteraz vysvetľovať.

Knihu Auris vydáva vydavateľstvo Tatran.

  • Originálny názov: Auris
  • Autor: Vincent Kliesch a Sebastian Fitzek
  • Počet strán: 264
  • Vydavateľstvo: Tatran, 2021
  • Preklad: Andrej Zahorák