★ ★ ★ ★ ★
Apollo 11 vyzerá tak dobre, až sa niekedy nechce veriť, že si filmári nepomohli hranými scénami. Spôsobom, akým je celý dokument zostrihaný a nakrútený je vzhľadom na čistotu a eleganciu obrazu, bez pochyby niečo nevídané. Nepamätám si, že by som niekedy niečo podobné videl. A to ma Peter Jackson svojím dokumentom Nikdy nezostarnú (2018) dopredu presvedčil, aké divy dokáže urobiť modernizácia starých nahrávok. Apollo 11 však v tomto ohľade ide snáď ešte ďalej.
Dokument Apollo 11 vznikol na oslavu 50. výročia misie na Mesiac, ktorá začala 16. júla 1969 a trvala 8 dní.
Po úvodnom predstavení loga Universalu, autenticky taktiež z roku 1969, nás režisér Todd Douglas Miller jasne uvedomí o tom, že to čo bude nasledovať, bude cesta do minulosti. Z estetického hľadiska tak Apollo 11 začína celkom ako hraný film. Žiadne komentáre, žiadne rozhovory, ani nič podobné. Namiesto typických vlastností dokumentu sledujeme skutočné zábery ako obrovský ťahač o rozmeroch menšej ropnej plošiny, presúva raketu Saturn V na štartovaciu pozíciu. Podobne ako u dokumentov Asifa Kapadiu, aj Miller sa snaží vyrozprávať príbeh cez všetky možné audiovizuálne nahrávky z danej udalosti. Na rozdiel od Kapadiu sa však Miller rozhodol tieto nahrávky upraviť a vytvoriť z nich celkom iný typ zážitku.
Silný úvod diváka okamžite pripúta na mieste a veľmi jednoducho si podmaní jeho pozornosť. Dôvodom nie je len krásne čistý obraz alebo nikdy predtým nevidené zábery. Pozornosť si naopak zaslúži až sci-fi predstavenie odvíjajúcej sa misie na Mesiac a spôsob ako blízko sa k nej divák môže dostať nielen fyzicky, ale aj pocitovo.
Apollo 11 si nedáva primárne záležať na odborných vysvetľovaniach. Jediným cieľom dokumentu je divákovi priblížiť samotnú misiu. A to od štartu rakety, cez pristátie na povrchu Mesiaca, až po bezpečný návrat na Zem. Dokument má sviežich 93 minút a zbytočne sa nesnaží prešľapovať na mieste. Zoznamovanie sa s trojicou kozmonautov, ako Armstrong, Buzz Aldrin a Collins, je až na pár sekundovú montáž z ich života, skôr za pochodu. Z tohto prístupu taktiež pramení aj celkový zážitok z dokumentu.
Emócie diváka nepochádzajú len zo sledovania dokumentu ako takého, ale sa stotožňujú s pocitmi reálnych ľudí, ktorí v 69. celú udalosť sledovali na vlastné oči.
Čakanie na štart rakety je z tohto hľadiska azda najsilnejšou scénou, ktorá dokáže pamätníkom vyčariť nostalgickú atmosféru z danej udalosti. A tento spôsob funguje na viacerých úrovniach. Je jedno či sledujeme divákov na tribúnach, ohromených pozorovateľov s ďalekohľadmi alebo zamestnancov NASA v kontrolnom centre komunikujúcich s trojicou kozmonautov. Vo všetkých ohľadoch ide o silno autentický a čistý pohľad do danej doby a danej chvíle.
Tento efekt nenarušuje ani občasné využívanie hudby, ktorá slúži na umocnenie konkrétnej situácie. Jej využitie, či už pri sledovaní letiacej rakety alebo pri návrate lunárneho modulu z povrchu Mesiaca je výborne zvolené. Hudba fantasticky sprevádza jednotlivé epizódy. Navyše svojím futuristickým zameraním opäť raz skvele napomáha dokumentu v jeho až takmer hranom sci-fi prevedení.
Apollo 11 približuje cestu na Mesiac s nevídanou silou. Dokument pôsobí akoby ani nehovoril o 50 rokov starej udalosti. Pôsobí čisto a sviežo a technológie, ktoré máme možnosť sledovať sa zdajú až neuveriteľne nové a neopozerané. Čo len dokazuje ako veľmi nám Apollo 11 dokáže sprostredkovať ohromujúcu skúsenosť z misie na Mesiac.
