★ ★ ☆ ☆ ☆
Dlho očakávaný seriál, Pán prsteňov: Prstene moci (The Lord of the Rings: The Rings of Power), dal v konečnom dôsledku za pravdu neprajníkom. Mnohí z nich vyriekli, netrpezlivo a trochu nezaslúžene, už nad prvými epizódami seriálu neľútostivý rozsudok. Krásne javisko bez obsahu. Nádherné scenérie plné nudných rečí o ničom. Naťahované rozjímanie bez výsledku. Večná expozícia bez rozbehnutia skutočného príbehu. Vtedy sme však boli ešte len na začiatku a všetky námietky zdali sa byť pomerne predbežné. Avšak teraz, na konci prvej série, môžeme bohužiaľ potvrdiť, že Pán prsteňov: Prstene moci, naozaj splnil všetky predvídateľné námietky voči sebe. Navyše seriál, počas celej svojej prvej série, nedokázal ani trochu podnietiť divácky záujem o hlavných hrdinov a ich ciele.
Čakanie sa stalo mantrou každej epizódy. Úvod seriálu sa pýšil nádherným vizuálom, aký sme azda ešte v žiadnom inom seriáli nemali možnosť vidieť. Do popredia prichádzali jednotlivé dejové linky. Ústrednou sa stal bezpochyby príbeh Galadriel (Morfydd Clark), ktorá prichádza do Stredozeme, aby pomstila smrť svojho brata. Ten padol rukou Saurona, ktorého sa Galadriel snaží vypátrať a zničiť. Jej odysea sa však nečakane zasekne na ostrove Númenor, kde Galadriel poznáva známe mená ako Isildur, alebo menej známe mená ako Halbrand, ktorý Galadriel zachráni na mori. Okrem Galadriel sledujeme aj príbehy elfov Elronda, odkázaného väčšinu série debatovať s trpaslíkom Durinom v Morii; Arondira, odkázaného väčšinu série dumať nad prebúdzajúcim sa zlom; alebo malej Nori, odkázanej väčšinu série niekam putovať v sprievode svojej rodiny a záhadného cudzina z nebies, o ktorom všetci tak trochu tušíme, kto asi je.
Pán prsteňov: Prstene moci trpí na overené chyby seriálov. Umelá zdĺhavosť a nuda.
Pán prsteňov: Prstene moci nie je Tolkienova literatúra a nemožno jej umelú zdĺhavosť argumentovať Tolkienovskou zdĺhavosťou. Krásu písaného slova, nech je jeho obsah akokoľvek zdĺhavý, nemožno brať ako druh nudy. Naopak tvorcovia seriálu sa dopustili overenej chyby a to je zbytočné naťahovanie dejových zvratov. Seriál obsahuje minimálne tri epizódy, ktoré by sme mohli pokojne preskočiť a nič by nám neušlo. Naša trpezlivosť sa v tretej epizóde nadobro nalamuje, len aby sa v štvrtej beznádejne zlomila. Krásny svet všade okolo strieda uspávajúca nuda. Príbeh sa zastavuje. Naše postavy sa strácajú v klišé frázach a múdrych citátoch bez akejkoľvek dramatickej sily, ktorá by ich hnala vpred.
Jednotlivé príbehy spolu absolútne nepracujú. Sledujeme štyri navzájom nesúdržné dejové linky, ktoré šesť epizód vyčkávajú na jeden zásadný zlom. Pričom ten zlom prichádza na javisku akéhosi mini univerza, ktoré sa odohráva pred grandióznou, krásnou a neskutočne predraženou tapetou. Ten zásadný zlom v šiestej epizóde je skvelý. O tom netreba diskutovať. Šiesta epizóda funguje sama osebe tak, ako by sme chceli aby fungoval celý seriál. Ale akonáhle sa Prstene moci opäť rozhodnú vrátiť k rozprávaniu príbehu, nuda čaká za rohom. Jedným z hlavných dôvodov je aj skutočnosť, že diváci sa o postavy jednoducho nemajú dôvod zaujímať. O našich hrdinov sa nebojíme. Pretože sú plytkí. Ich život je pár citátov, pár bezobsažných mini zvratov a veľa, veľa, naozaj veľa povrchných a nudných dialógov. Pán prsteňov: Prstene moci tak ostáva veľkým sklamaním roka a Jeff Bezos môže svojmu synovi povedať, že jeho strach bol oprávnený, a že to bohužiaľ naozaj „posral.“
