The Irishman recenzia: Nostalgický epos sa lúči vo veľkom štýle

The Irishman recenzia: Nostalgický epos sa lúči vo veľkom štýle

28. novembra 2019 0 Od Radoslav Irša

★ ★ ★ ★ ☆

The Irishman je nostalgický návrat Martina Scorseseho k jeho definujúcemu žánru. Tento tri a pol hodinový opus povoláva do zbrane všetky najznámejšie hviezdy Scorseseho minulej kinematografie a vedome sa snaží naviazať na spoločnú vlnu filmov ako sú Mafiáni (Goodfellas, 1990) alebo Kasíno (1995). Na rozdiel od týchto filmov je však The Irishman o poznanie unavenejší film. To je pravdepodobne zapríčinené nielen pokročilým vekom hlavných protagonistov, ale aj samotným režisérom.  Film si to istým spôsobom uvedomuje. Niekedy sa možno zbytočne snaží priblížiť mladej krvi, no vo finále sa svojmu údelu nesnaží utiecť. A to aj napriek tomu, že herci sú digitálne omladzovaní. Nakoniec však film starobu akceptuje a v seba-reflexívnom rozprávaní sa s divákom lúči.

The Irishman rozpráva príbeh Franka Sheerana (Robert De Niro), ktorý pre mafiánov, obrazne povedané „maľuje domy“.

Nájomného vraha si vezme pod svoje krídla miestny don Russell Bufalino (Joe Pesci). Aj vďaka nemu si Frank postupne získava prestíž a stáva sa jedným z vyššie postavených členov organizovaného zločinu. Dostáva sa do nechválne známej spoločnosti ostatných zločincov a týmto spôsobom sa spriatelí aj s výbušným prezidentom amerického odborového zväzu Teamster, menom Jimmy Hoffa (Al Pacino). Problémy sa začnú kopiť tradične mafiánskym spôsobom, či už kvôli peniazom, postaveniu, najmä však kvôli absencii vzájomného rešpektu.

Frank aj Jimmy sa stanú dobrými priateľmi.

The Irishman je pôvodne adaptácia knihy Charlesa Brandta, I Heard You Paint Houses (Počul som, že maľuješ domy). Jej obsah je založený na výpovediach samotného Franka Sheerana, ktorý sa v knihe zdôveruje o svojom vražednom povolaní pre rodinu Bufalinovcov. Jeho rozprávanie nemožno brať vždy absolútne vážne. Ako „nespoľahlivý rozprávač“ sa nám Frank predstavuje aj vo filme, keď ho typickým Scorseseho nájazdom nachádzame opusteného hlboko v útrobách domova pre seniorov. Príbeh sa odvíja vďaka jeho rozprávaniu, čo je vo filme niekedy robené dokonca opakovane, už v rámci jedného rozprávania.

Aj vďaka tomuto štýlu má film niekoľko generačný rozsah. Frankov príbeh sa odvíja na pozadí dôležitých historických okamihov, akými sú napríklad Kubánska raketová kríza alebo príchod a odchod Kennedyovcov na politickú scénu.

Okrem toho sa však máme možnosť zoznámiť aj s ďalšími reálnymi postavami, a to najmä z prostredia organizovaného zločinu.

Vďaka Frankovi sa ocitáme uprostred pochybnej spoločnosti, pričom o známych mafiánov často len zavadíme. V krátkej pauze nám ich film nielen priblíži, ale najmä nám odhalí kedy a ako zomreli. Trvá to chvíľu, no má to silný dôraz na celkový kontext sveta, ktorý nás pohltil. Navyše sa aj v tomto efekte ukrýva Scorseseho snaha demystifikovať týchto zločincov a ukázať ich divákovi v tom pravom svetle.

Russ a Frank spolu preberajú veľa vecí pri jedle.

Rozsah filmu je naozaj pôsobivý, čo sa odráža aj na jeho dĺžke. Aj tá má napokon zásluhu na epizodickom členení celého diela. Vôbec by som sa nebál tarantinovsky všetko nahodiť do niekoľkých kapitol. The Irishman však nemá tarantinovský švih, ani elán. Úvodná scéna s tradične Scorseseho hudbou nás síce môže nostalgicky naladiť na ľahšiu notu, postupom času sa však dostávame do vážnejšej politickej hry o moc.

Hlavný dôraz však ostáva na hlavných hviezdach. Robert De Niro je ako Frank na pohľad lojálny dobrák, ktorý bez mihnutia oka strieľa ľudí opakovane do hlavy. De Niro robí z Franka skutočne chladnokrvného sociopata, ktorý za svojimi činmi nevidí viac než prácu. Ako bývalý vojak počúva Frank rozkazy, ktoré nespytuje. A je trocha nešťastné, že jeho najväčší konflikt je prezradený v oficiálnom popise filmu. Najžiarivejšie predstavenie však isto podáva Joe Pesci. Toto už nie je ten hysterický, hlučný a nerozvážny zabijak, ako ho poznáme z predchádzajúcich Scorseseho filmov.

Joe Pesci je ako Russell Bufalino pokojný a dobrosrdečný starý otec, ktorý sa rozdá a nečaká veľa na oplátku. Jeho úsmev doslova odzbrojuje a človek ho chce mať na svojej strane. A síce táto postava ukrýva veľa pod povrchom, Pesciho herectvo je radosť pozorovať. To isté potom môžeme tvrdiť aj o Al Pacinovi, ktorý je ako Jimmy Hoffa tvrdohlavý suverén s komplexom vodcovstva. Všetci traja hrajú výborne a pod vedením Scorseseho privádzajú svoje postavy na svetlo sveta so všetkými ľudskými nuansami a prirodzenou komplexnosťou.

Jimmy Hoffa trávi veľa času na súde.

The Irishman má jediný problém a to je možno až zbytočne dlhé prešľapovanie v strednej časti filmu. Film potom doslova pôsobí ako únavné rozprávanie starého otca.

Takto dlhé filmy vychádzajú zo strižne oveľa častejšie. A niekedy majú oveľa viac než len tri a pol hodiny. Úlohou producenta je však myslieť aj na diváka, a preto tieto filmy bez milosti vracia naspäť do strižne. Niekedy je to dobre, inokedy veľmi nie. V tomto prípade sa však prikláňam k prvej možnosti, pretože The Irishman v niektorých momentoch nielen spomaľuje, ale dokonca zastavuje. A túto skutočnosť dokazuje nasledujúci zvrat v deji, ktorý film okamžite nakopne a vráti ho naspäť na tú správnu koľaj.

The Irishman je napokon vydarenou rozlúčkou Martina Scorseseho s jeho gangsterským žánrom. Toto je však niečo veľmi osobné samotnému tvorcovi a zúčastnením hercom. Naopak, film našťastie funguje aj pre divákov, pre ktorých ide pravdepodobne o filmovú udalosť roka. O podobné nostalgické návraty sa dnes snaží veľa úspešných tvorcov, tí však často stroskotávajú na snahe kopírovať niečo originálne, omladzovať niečo staré. Scorsese si našťastie uvedomuje, čo robí, a nesnaží sa nakrútiť ďalších Mafiánov. Naopak, posledná pol hodina filmu ukazuje nielen zadosťučinenie pre bandu zločincov a vrahov, ale taktiež v sebe ukrýva niečo univerzálne melancholické a prirodzené pre každý súmrak života.