Knihy

Stručná história vznešenosti čítania nahlas

Keď začiatkom roka 2020 vypukla v Európe pandémia covidu-19, ľudia boli nútení ostať v bezpečí svojich domovov. Do popredia sa zrazu začali dostávať činnosti zamerané na jednotlivcov alebo aktivity súvisiace s našimi najbližšími. Okrem nárastu popularity streamovacích služieb, videohier a podcastov, začali po internete kolovať aj hercami a herečkami čítané rozprávky pre deti. Podobný nárast záujmu o hovorené slovo zaznamenali počas covidu aj audioknihy. Možno si to pri počúvaní kníh ani len neuvedomujeme, no pravda je taká, že práve pri počúvaní príbehov, ich vnímame tak, ako ich vnímali dávni obyvatelia našej planéty po celé stáročia.

V starovekom Grécku čítali básnici, alebo takzvaní rapsódi, Homéra nahlas. Pritom slovo „čítali“ nie je úplne presné. Čítanie a rozprávanie bola v podstate jedna a tá istá aktivita. Človek sa stával doslova chodiacou knihou, ktorej príbeh predával z pamäti, slovo od slova, ďalším generáciám. Prepravcom nebolo písané slovo, ale ľudský hlas. V škole sa učíme, že prvé počiatky literatúry pochádzali od domorodých kmeňov a ich rozprávačskej tradície, založenej na poučných, dramatických, ale zároveň aj zábavných príbehoch. Čítanie kníh nahlas, má ale oveľa širší rozmer, siahajúci až do 18. storočia.

Čítanie nahlas bolo v dávnej minulosti samozrejmosťou.

Rapsódi neboli zďaleka jediní poslovia kultúrneho dedičstva. Severania mali skaldov, Japonci zasa rozprávačov s označením rakugoka. U nás boli stredovekí trubadúri a bardi. V Severnej Amerike indiánski šamani. Boli to hlavní predstavitelia nielen viacgeneračných príbehov, ale taktiež básnici, umelci, orátori a recitátori. Ich prednesom dostávalo „literárne dielo“ svoje kúzlo v podobe nezameniteľného umeleckého prednesu. Rozdiel medzi dnešným tichým čítaním a počúvaním príbehu v minulosti, ostáva zaujímavým porovnaním, hraničiacim až s divadelným predstavením. Nemusíme zrovna počúvať Danteho recitovať z Božskej komédie, aby sme si vedeli predstaviť ten rozdiel. Stačí počúvať herecky angažovanejšieho otca alebo mamu, ako číta svojim deťom rozprávku, aby sme pocítili závan historického dedičstva.   

Pred tým, než sa príbehy zaznamenávali na pergameny alebo hlinené dosky (ako to bolo v prípade sumerského Eposu o Gilgamešovi) predávali sa výhradne orálnou formou. Na základe tohto si môžeme len zbežne predstaviť, akú cestu musel prejsť daný príbeh, než sa dostal z niekoľkokrát prerozprávaného hovoreného slova, do písaného textu v originálnom jazyku. Neskôr ten istý text prešiel prekladom do nášho jazyka, často dokonca okľukou cez iný jazyk, len aby sme ho nasledovne mohli v našej podobe, opäť raz vysloviť nahlas.    

V antickom svete bolo čítanie potichu údajne brané ako známka neslušnosti, dokonca až výstrednosti. Plutarchos píše ako Alexander Veľký vykoľajil svojich vojakov, keď si v ich prítomnosti prečítal list od matky v tichosti. V podobnom duchu sa nesie aj príhoda z konca 4. storočia v Spovediach (Confessiones) Sv. Augustína. Ten píše o netypickom čítaní rukopisu milánskeho biskupa Ambrózia.

Sv. Augustín píše:

„No keď Ambróz zvykol čítať, jeho oči boli ťahané stranami, zatiaľ čo jeho srdce hľadalo ich význam; avšak jeho hlas a jazyk boli ticho. Často, keď sme boli prítomní – pretože ktokoľvek mohol voľne prísť, a nikto nebol dopredu ohlasovaní – videli sme ho, ako číta týmto spôsobom, potichu a nikdy inak.“

Počiatkom 19. storočia sa z čítania stáva osobná záležitosť.

Jeden by si pomyslel, že čítanie nahlas súviselo z veľkej časti s negramotnosťou vtedajšieho obyvateľstva, čo bolo v mnohých prípadoch naozaj pravda. Avšak čítanie nahlas úplne nevymizlo ani po Gutenbergovom vynáleze kníhtlače v 15. storočí. Mnísi síce už nemuseli nevyhnutne podstupovať časovo náročné prepisovania rukopisov v prítmí kláštorných ciel, ale dokonca aj po tom, čo sa literatúra stala viac dostupnou, bolo čítanie stále viac-menej spoločenskou udalosťou.

Ľudia čítali nahlas na ulici z dennej tlače, ľudia čítali nahlas v krčmách mestské oznamy, ľudia si čítali v kruhu rodiny dnes už klasické diela svetovej literatúry. Čítanie bola televízia minulosti, kedy sa členovia rodiny zišli v jednej miestnosti a počúvali vzrušujúce príbehy alebo filozofické a politické úvahy významných osobností danej doby. Čítanie potichu však začínalo čoraz viac naberať na sile, najmä potom v prípade zámožnejšieho a vzdelanejšieho obyvateľstva. Počiatkom 19. storočia sa z čítania stala až takmer intímna činnosť. Zrazu vznikol celkom nový vzťah medzi čitateľom a jeho knihou. Knihy sa stali viac komoditou, vedomosti sa stali dostupnejšie a čítanie sa stalo zdrojom, nielen radostne stráveného voľného času, ale aj zdrojom osobného rozvoja.

Navyše, touto cestou dostali knihy oveľa väčší priestor pre kontroverznejšie témy. Na jednu stranu mali čitatelia vďaka tichému čítaniu oveľa bezpečnejší prístup k provokujúcejšej beletrii, na druhú stranu ponúkala táto forma čítania cestu k politickej agitácii, kritike, irónii a satire. Tiché čítanie však malo aj svojich odporcov. Čítať potichu znamenalo naviazať úzky a zvedavý vzťah so zdrojovým materiálom. Toto bolo podľa niektorých odporcov čítania nežiaduce, najmä potom v prípade žien, ktorých súkromné čítanie mohlo byť spájané s hriešnymi až erotickými myšlienkami. Súkromné čítanie sa navyše čím ďalej tým viac stretávalo s pojmami záhaľky, voľnomyšlienkarstva a zbytočnosti zo strany nezainteresovaného okolia.

Jedným z benefitov čítania textu nahlas je lepšia pamäť.

Na rozdiel od dávnej minulosti, čítanie nahlas sa dnes už neteší tak veľkej popularite ako kedysi. Medzi deťmi je praktikovanie hlasného čítania stále oveľa viac prítomné, ako u dospelých, ale dôvody sú skôr edukačné, ako preferenčné. Čo ale neznamená, že by deti nahlas samé od seba vôbec nečítali. Niektoré deti naopak túto formu čítania naďalej uprednostňujú, zväčša však do doby, kým ich pokročilý vek a okolnosti čítať takmer všade, neprinútia čítať potichu.

Čítanie nahlas má však aj iné benefity, ako je len prednes a lepšie rozlišovanie dynamiky textu po vzore starých bardov. Vedecké štúdie dokazujú, že čítanie nahlas zlepšuje pamäť ohľadom čítaného textu, na rozdiel od prečítania daného textu potichu. U detí je tento efekt dokonca ešte viac umocnení, ako u dospelých. Človek taktiež pri hlasnom čítaní oveľa viac vníma písané slovo a jeho významové prvky. Toto sa taktiež ukázalo ako pozitívum pre pacientov trpiacich demenciou, ktorí po vypočutí hovoreného textu oveľa viac uspeli pri pamäťových testoch.

Mohlo by sa vám tiež páčiť...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.