★ ★ ★ ☆ ☆
Adaptovať slávnu postavičku talianskeho autora Carla Collodiho do hraného filmu, nie je vôbec ľahká úloha. Pinocchio (2002) Roberta Benigniho by mohol byť pekným príkladom veľkých ambícií a krkolomného výsledku. Benigni síce urobil základnú chybu, že sa neuvážene obsadil do hlavnej úlohy, čím sme namiesto malého dreveného chlapca, dostali dospelého živého muža v infantilnom úbore. Našťastie, režisér Matteo Garrone rovnakú chybu neurobil. Jeho Pinocchio v podaní detského herca Federica Ielapiho, funguje naopak veľmi dobre. Avšak aj napriek tomu sa ani Garroneho adaptácia nedokázala striasť obrovskej dávky bizarností.
Pinocchio je dobre známy príbeh o neposlušných deťoch a o nástrahách, ktoré na nich v hriešnej spoločnosti číhajú.
Rozprávku spopularizovala najmä Disneyho verzia z roku 1940. Garroneho film pochopiteľne vychádza skôr z originálneho textu Carla Collodiho. Roberto Benigni sa tentoraz predstavuje ako chudobný a osamelý Geppeto. Neviem, či aj v tomto prípade ide úplne o správny casting, keďže iný starý tesár z miestneho mestečka, od ktorého si Geppeto zakúpi zázračne živé poleno, prirodzene starý, roztrasený a unavený, so vráskavenou tvárou a s malými okuliarmi na nose, by mi možno ako Geppeto sedel viac. Určite mi ho teda aspoň viac pripomínal. Nuž, možno som len zaujatý a poznačený Disneyho verziou. Ktovie.
Geppeta nachádzame uprostred osobnej krízy, bez práce a bez obživy. Scéna, v ktorej sa snaží predať svoje remeslo tesára miestnemu krčmárovi je síce vtipná, no možno by sa na jej mieste hodilo skôr spomenúť, že Geppeto si zo srdca praje potomka. To nezistíme až do doby, keď je Pinocchio na svete a Geppeto uteká uprostred noci von z domu, aby o svojom synovi dal okamžite všetkým vedieť slávnostným výskaním. Je to pekná scéna, no bohužiaľ jej nič nepredchádza. Tým pádom vyznievajú jej emócie bez zaslúženej rezonancie a kontextu. Vlastne sa až teraz dozvedáme, že Geppeto si prial syna. Pretože originálny nápad vystrúhať drevenú bábku, prišiel z kočovného divadla, ktoré navštívilo ich mesto.
Podobných prípadov je potom vo filme viac. Najskôr sa zdá, že má všetko svoj čas. V druhej polovici však zisťujeme, že filmári majú pred sebou ešte veľa materiálu, a málo času. Výsledkom je uponáhľanosť splniť predsavzaté. A to sa bohužiaľ darí presne tak, ako to znie. Splniť si úlohu a ukázať všetky zázračné dobrodružstvá na Pinocchiovej úžasnej ceste. Ich dynamika a rytmus, ich emócia a harmónia, potom bohužiaľ vyznievajú mierne mimo metronóm.
Bizarnosť Pinocchia vstupuje na scénu spolu s cvrčkom (Davide Marotta). Ak by ste očakávali malé milené stvorenie, rýchlo zabudnite.
Opäť zo mňa hovorí ten Disneyho zaujatý chlapec. Avšak bez rozdielu, cvrček je skôr zdrojom strachu, než typický príklad morálneho kompasu a priateľstva. Klamal by som, ak by som tvrdil, že mi jeho nakúkanie spoza trámov strechy nepripadalo mrazivé. To isté potom môžeme povedať aj o iných humanoidných zvieratách. Pani Slimáková (Maria Pia Timo) je potom ešte lepší príklad hrôzostrašného stvorenia, ktoré má v skutočnosti budiť dojem rodinnej lásky a opatery. Tieto dve postavy sú základným pilierom bizarnosti filmu, no určite nie jeho jediným zdrojom.
Najväčším pozitívom filmu je zachytenie originálnych myšlienok a posolstiev klasickej rozprávky. Svet vonku je nebezpečný a hlúpe deti, ktoré sa nechajú oklamať, napríklad Lišiakom (Rocco Papaleo) a Kocúrom (Massimo Ceccherini), na to veľmi vážne doplatia. Mimochodom, Lišiak a Kocúr sa naozaj vydarili a ich predstavitelia podávajú skvelé výkony.
Garrone poukazuje na nebezpečenstvo spoločnosti veľmi seriózne a bez akýchkoľvek škrupulí. Ak by nebol Pinocchio drevená bábka, a ak by nemal na svojej strane kúzelnú Modrú vílu (Marine Vacth), ostal by obesený, spálený aj utopený. To všetko musí chlapec na svojej ceste okúsiť, len aby zistil, že sa viac ako šantiť s neposlušnými deťmi, oplatí chodiť do školy. Aj napriek tomu, že Garrone školu vôbec nevykresľuje ako ideálne miesto. To je však len plus, pretože tak to jednoducho je.
