★ ★ ★ ☆ ☆
V slovenskom preklad je to Kníhkupkyňa z Berlína. Originálny názov Nemať, kde skloniť hlavu (orig. Rien où poser sa tête) však robí tejto časom zabudnutej monografii pravdepodobne viac osohu. Autorka diela Françoise Frenkelová bola síce kníhkupkyňa z Berlína, ale vo svojej knihe o sebe nehovorí takmer nič. Namiesto toho sa viac ako čímkoľvek iným, zaoberá stratou domova kvôli večnému prenasledovaniu.
Svoje svedectvo života v okupovanom Francúzsku vydala ešte v roku 1945. Kniha sa však časom stratila z obehu a pomaly upadla do zabudnutia. Až v roku 2010 sa dielo úplnou náhodou objavilo na blšom trhu. O ďalších päť rokov sa kniha dostala naspäť na police francúzskych kníhkupectiev. Prekvapivé odhalenie zabudnutého medzivojnového príbehu spôsobilo ako obvykle pri podobných nálezoch, menšiu senzáciu. Françoise Frenkelová a jej svedectvo sa ihneď zaradilo medzi ďalšie dôležité diela židovských obetí, akými boli Anna Franková alebo Irène Némirovská.
Na rozdiel od spomínaných autoriek sa však Frenkelovej podarilo z okupovaného Francúzska utiecť. Svoje útočisko našla v susednom Švajčiarsku, kde sa ihneď po svojej záchrane dala do písania svojich skúseností. Niekedy sa zdá akoby sa autorka snažila knihu napísať tak rýchlo, ako to len bude možné. Akoby sa jej triasli ruky nad tým, čo musí svetu všetko prezradiť. Ak by sa táto predtucha náhodou úplne míňala realite, nie je to v knihe veľmi poznať.
Frenkelová síce bola vášnivou čitateľkou, ktorá do Berlína priniesla spolu so svojím manželom prvé francúzske kníhkupectvo, avšak jej ruka nie je literárne vycvičená. Nesnaží sa ani tak zachytiť vlastné dojmy a pocity, ako skôr rýchlo a vecne vyrozprávať tragické prostredie pod nacistickým obsadením. Autorka sa nesnaží zachádzať príliš do hĺbky. Akoby vedela, že toto nie je ten druh knihy, ktorý sa rozhodla napísať. Namiesto toho sa skôr venuje svojej ceste na slobodu a nástrahám, ktoré ju počas nej stretli.
Čitateľ má vďaka jej objektívnemu opisu možnosť nahliadnuť do myslí francúzskeho obyvateľstva. Môžeme si ľahko predstaviť ako bolo nadmieru ťažké sa ako Žid vyhnúť deportácii. Strach z hrozby odhalenia je všadeprítomný. Frenkelovej sa výborne darí ukázať, aké náročné bolo vyhnúť sa ľuďom, ktorí neváhali predhodiť vás nacistom. Táto skutočnosť nepatriť nikam, nemať, kde skloniť hlavu a spoliehať sa pritom len na pár jednotlivcov, rezonuje celým dielom. Frenkelová musí vystriedať množstvo dočasných príbytkov a stretnúť viacero zlomyseľných ľudí, než sa jej napokon podarí vyviaznuť s holým krkom. Tragické epizódy, ktoré počas tohto procesu zažije, len dotvárajú celkový horor nacizmu.
Bohužiaľ v knihe sa nemáme možnosť s nikým poriadne zoznámiť. A to dokonca ani so samotnou autorkou a hlavnou predstaviteľkou. Frenkelová sa vo svojom rozprávaní snaží napredovať možno až príliš rýchlo a vyrozprávať svoje zážitky skôr povrchne. Svoju rodinu ani svojho manžela, ktorý v roku 1942 zomrel v Osvienčime, nikdy poriadne nespomenie. Rovnako tak chýbajú celej knihe jej vlastne dojmy a pocity z danej doby, ktoré by nás citovo viac priblížili jej svetu.
Anna Franková vo svojom denníku dokázala odhaliť čitateľovi, že za číslami obetí sú reálne životy. Životy plné snov, plánov a rozhodnutí. Bolo to niečo, čo si do tej doby ľudia mohli len ťažko predstaviť. Čísla mŕtvych naraz dostali ľudskú tvár. Toto sa Frenkelovej v akejkoľvek inej podobe, bohužiaľ v jej písaní veľmi nedarí.
