★ ★ ★ ★ ☆
Nie je pravidlom, aby sa filmy postupom svojho rozprávania zlepšovali. Je to skôr naopak. Buď film pokračuje na zlej vlne počas celého svojho trvania, alebo postupne stráca dych, a aj sľubné vyhliadky napokon končia v obávam teritóriu priemernosti. Nový animovaný film od Netflixu s názvom Klaus je však iný. Nepamätám sa keby naposledy ma film dokázal v dojmoch otočiť o stoosemdesiat stupňov z podpriemeru na nadpriemer. Nehovorím, že Klaus je v tomto smere postupného zlepšovania jedinečný. Jeho kvalitatívny prerod z nuly na sto je však výrazne neobvyklý. Najmä, ak sa bavíme o emotívne hrejivých scénach, vďaka ktorým divák doslova zabúda na všetko predchádzajúce a jeho srdce plesá radosťou.
Hlavným hrdinom filmu Klaus je Jesper, rozmaznaný syn majiteľa poštovej spoločnosti, ktorý sa má vyučiť za poštára a postupne prebrať po otcovi lukratívny biznis.
Bohužiaľ, Jesper je opak vzorného pracovníka. Jeho pohodlnosť a absencia akejkoľvek zodpovednosti mu bránia zo seba vydať akékoľvek výsledky, ktoré by ho kariérne posúvali ďalej. Spoliehajúc sa na svojho otca, Jesper očakáva plody práce bez akéhokoľvek pričinenia. Jeho otec má však na vec iný názor. Svojho syna pošle na ďaleký sever, na ostrov menom Smeerensburg, kde má za rok rozposlať 6000 listov. Jediný háčik je v tom, že obyvatelia ostrova sú nielenže rozdelený do dvoch znepriatelených rodín, nieto aby si navzájom posielali ešte dopisy.
Nie je to však len Jesper, ku komu si divák ťažko nachádza cestu. Všetci obyvatelia Smeerensburgu sú natoľko blázniví, šialení a hysterickí, až je toho na diváka priveľa. Viac ako typický animovaný film začína rozprávanie filmu pripomínať šialené vystrájanie postavičiek z Looney Tunes. Režisér Sergio Pablos sa až priveľmi upína k bláznivým momentom, a to čisto len kvôli humoru. Ten si bohužiaľ berie svoju daň na úkor príbehu, podobne ako u animovanej série filmov Hotel Transylvánia. Na rozdiel od týchto filmov má však Klaus pred sebou oveľa silnejší príbeh.
V momente, keď Jesper spoznáva osamelého výrobcu hračiek, a dostáva tak skvelý nápad ako splniť svoju prácu rozposlať 6000 listov, Klaus naskočí na celkom inú koľaj. Chápem, že Jesper potreboval prejsť premenou, no jeho počiatky boli natoľko krkolomné a extrémne, až si diváka doslova strácal. V momente, keď však začne pracovať na svojom pláne, jeho charakter sa mení. A s ním sa mení aj tón filmu. Jesper má síce stále sebecké úmysly, no práve tým, že sa tvorcovia rozhodli zastaviť jeho šialené kúsky, prítomné a využívané len kvôli humoru a akejsi dookola opakujúcej sa expozícii, získava Klaus konečne smer. A vydáva sa po ňom našťastie veľmi rezkým krokom.
Film obsahuje krásne scény s hlavnými vlastnosťami Vianoc a je ťažké im neodolať.
Najsilnejšími momentami sú potom dozaista scény s deťmi a ich prebúdzajúcou sa radosťou z darčekov. Aj vďaka týmto momentom ide strastiplný úvod ďaleko do zabudnutia a jediné, čo ostáva je hrdlo zvierajúca dávka citov. Nie je to sentimentálne a nie je to vôbec patetické. Práve naopak. Klaus zachycuje detskú radosť s dokonalou presnosťou. Postavy zo seba začínajú zhadzovať úmorné nánosy expozície, čo bol opäť raz pravdepodobne zámer, no vzhľadom k úvodu stále tvrdím, že za čiarou, a konečne začínajú byť aj napriek statusu antagonistov, pre diváka sympatickí. Ich postupný prerod je už potom len zákonitou radosťou.
Klaus je napokon výborným vianočným filmom, ktorý si pre mnohých ľudí isto vydobyje svoje každoročné pozeranie. Krásna animácia je pútavá, dynamická a jednoducho lahodí divákovmu oku. To isté môžeme povedať aj o skvelom soundtracku, pričom Zara Larsson a jej pesnička Invisible je dovolím si tvrdiť nový hit, a to pokojne (takmer?) na úrovni Let It Go. Vo finále Klaus končí presne opačne ako začína. Dojemne, emotívne a s teplým pohladením na duši.
