George R. R. Martin je väčšine z nás známy ako autor série kníh z cyklu Pieseň ľadu a ohňa, na čom nesie výraznú zásluhu televízne spracovanie Hry o tróny. V skutočnosti sa však Martinova tvorba nezameriava iba na fantastický svet plný drakov a rytierov, ale žánrovo zahŕňa oveľa viac. Červený smäd (angl. Fevre Dream) vyšiel už v roku 1982 a je trestuhodné, že kniha nie je povinnou súčasťou každého kvalitného zoznamu literárneho upírskeho žánru. Dozaista všade nájdeme Draculu (samozrejme). Nájdeme tu klasiky ako Carmilla, Polidoriho Vampíra (The Vampyre), z modernejších upírsku trilógiu od Anne Rice alebo Kingovo Prekliatie Salemu (Salem´s Lot), ale bezpochyby sem pridajme aj Červený smäd. Pretože kniha si to rozhodne zaslúži.
Červený smäd nás privádza na americký juh, tesne pred Občiansku vojnu, kedy je otroctvo stále v rozpuku. Hlavným dejiskom je okolie New Orleans, Louisiana, hmlisté močariská, mocná rieka Mississippi a parníky. Veľa parníkov. Stovky parníkov. Náš hlavný hrdina, kapitán Abner Marsh, podľa nelichotivých opisov trochu alter ego samotného autora, vie o parníkoch asi všetko. Jedného dňa za Marshom príde podozrivý obchodník menom Joshua York, ktorý mu dá ponuku, ktorá sa neodmieta. Spolu postavia jeden z najväčších a najluxusnejších parníkov v okolí a zaumienia si, že si na súťaživej lodnej scéne urobia veľké meno. Svojmu parníku dajú meno Fevre Dream. Jedinou podmienkou vzájomného partnerstva oboch mužov sú isté excentrické žiadosti a zvyky, ktoré musí Marsh bez spytovania akceptovať. To sa však ľahšie povie ako splní, najmä ak je v sádzke dobré meno ich parníka.
Červený smäd je jedna z tých kníh, ktoré okamžite pohltia do svojho sveta. Niekto by mohol namietať, že čítať o parníkoch nie je úplne jeho šálka kávy, ale v rámci budovania sveta ide o nevyhnutnú súčasť knihy. Pritom ani zďaleka nejde o tak pohlcujúce rozprávanie ohľadom jednej témy, ako to robí napríklad Herman Melville v Bielej veľrybe (Moby Dick). Naopak, Martinov dôraz na detail je vítaný a dovoľuje nám spoznať svet južanskej lodnej dopravy v celej svojej kráse. To isté možno povedať aj o krajine, v ktorej sa odvíja náš príbeh. Upíri nie sú na americkom predvojnovom juhu žiadnou novinkou. Anne Rice napísala Interview s upírom v roku 1976 a dala jasne najavo, že táto kombinácia chutí. Červený smäd na toto nadväzuje a vytvára z tohto mixu svoj vlastný subžáner.
Martin sa s upírskou tematikou zahráva po svojom. Upírov stavia do súbežnej vývojovej línie s človekom. Upírom dáva históriu, biológiu, aj legendu. Jeho upíry fungujú výborne. Sú uveriteľní (vo svojom literárnom svete), krvilační, zvierací, ale naopak aj uvedomelí. Ich spoločným motívom je istá dualita, ktorá je zakotvená v ich inštinkte po krvi. Spoločným menovateľom je, ako jeden z upírskych protagonistov tvrdí, možnosť výberu. Upíri tak potom nie sú iba čisto zdrojom zla, ale prekvapivo aj dobra. Je tu opäť istá podobnosť s Anne Rice, ale žeby text kričal po obyčajnom kopírovaní, sa povedať nedá ani zďaleka.
Kniha je nesmierne pútavá a pohlcujúca. Postavy sa nám okamžite dostávajú pod kožu. Nehovoriac o hlavných protagonistoch, o dobré postavy sa bojíme a zlým postavám prajeme pokiaľ možno krvavo násilný koniec. To už poznáme z iných Martinových kníh a funguje to výborne aj v tomto prípade. Otroctvo je často využité ako prostriedok k odhaleniu zla. Sú to práve otroci komu je často ubližované, ale nie sú to výhradne upíri, kto by im výhradne ubližoval. Možno aj v tomto motíve sa skrýva istá podobnosť s upírskou témou voľby. Abner sám povie, že systém je tak síce nastavený, to ale neznamená, že to čo robí je správne. Podobne tak funguje aj upírska fyziológia, ktorá je zdanlivo pasívnou obeťou neukojiteľného smädu. Avšak ako nám jeden z protagonistov prezradí, stále existuje možnosť pokoriť vlastné nastavenie bez toho, aby bolo niekomu ubližované. Výber je na jedincovi. Výber je na človeku. Naopak zviera možnosť výberu nikdy nespozná.
Červený smäd má určité momenty, ktoré by sa dali kritizovať, súvisí to však opäť skôr s čitateľovým očakávaním. Občas je toto očakávanie predsa len pochopiteľnejšie ako niektoré autorove úmysly. Nedodržanie tohto očakávania nepôsobí ani tak pozitívne nečakane ako skôr negatívne nenaplneno. Hovoriť môžeme o menších dejových zvratoch, ale aj o samotnom finále knihy, kedy sa dostávame do epicentra veľkého zúčtovania. Jeden príklad za všetky. Abner si v jednom momente uprostred knihy nechá zostrojiť dokonalú zbraň na upírov. Opisy, čo táto zbraň dokáže urobiť za deštrukciu má na čitateľa príjemne napínavý efekt. Chceme skrátka vidieť, ako to hneď vyskúšame na nejakom sviňákovi. Ale hold, a tu pozor, bude menší spoiler alert, tá zbraň skočí na dne rieky skôr ako z nej vôbec dokážeme poriadne vystreliť. Zamrzí to? Áno! A podobných sklamaní je tu trochu viac. Uberá to na kvalite celkovej knihy? Nie! Kniha je stále skvelá.
Červený smäd je na webovej stránke vydavateľstva Tatran dostupný aj v špeciálnom vydaní s farebnou oriezkou a fosforeskujúcimi prvkami na obálke, ktoré svietia v tme. A musím potvrdiť, že fosforeskujúce prvky naozaj fungujú a kniha ma o tom pred zaspávaním neraz presvedčila.
Knihu Červený smäd vydáva vydavateľstvo Tatran.
Originálny názov: Fevre Dream
Autor: George R. R. Martin
Počet strán: 368
Rok vydania: 2026
Vydavateľstvo: Tatran
Preklad: Róbert Hrebíček
