★ ★ ★ ★ ☆
Japonský film The Vampire Doll alebo Bloodsucking Doll, ktorú sme si voľne preložili ako Krvilačná bábika niesol po svojom uvedení do kín oveľa krkolomnejší názov. Yûrei yashiki no kyôfu: Chi wo sû ningyô sa do angličtiny prekladá ako Fear of the Ghost House: Bloodsucking Doll (1970) (prekl. Strach z domu duchov: Krvilačná bábika). Pôvodne išlo o prvý diel trilógie s názvom Bloodthirsty trilogy (Krvilačná trilógia) a ja sa musím priznať, že po pozretí filmu sa nečudujem, že si tvorcovia nevedeli vybrať medzi „domom duchov“ a „krvilačnou bábikou“ a že si nakoniec vybrali obe varianty.
Príbeh sa začína počas jednej upršanej noci. Kazuhiko cestuje do opulentného domu svojej snúbenice Yuko. Jej mama, tajomná žena s neokrôchaným pobočníkom, ktorý vás napadne hneď ako prekročíte prah vstupných dverí, Kazuhikovi prezradí, že Yuko zomrela pri autonehode. Zarmútený snúbenec teda strávi noc v „strašidelnom dome“. Scéna ako blúdi po chodbe za zvukov ženského kvílenia a potom cez kľúčovú dierku uvidí ženu v bielom na hojdacom kresle, je pohladením po duši každého hororového fanúšika. Najmä, ak to tak skvele funguje ako v tomto filme. Ale aby sme to nepredlžovali. Kazuhiko zmizne! Ale pátranie pokračuje. Na scénu prichádza jeho sestra Keiko a jej priateľ Hiroshi.
Ako už bolo naznačené, Krvilačná bábika sa vyznačuje špecifickou atmosférou po vzore západných gotických filmov. Je tu strašidelný dom uprostred lesa, je tu opustený cintorín, zakrádajúca sa žena v bielom, hluchonemý „poskok“, „dáma v nesnázích“, šarmantný hrdina/detektív a ešte aj vyšinutý doktor. Krvilačná bábika ale nie je film utrhnutý z reťaze, ako by možno názov napovedal. Naopak, film hrá na ťaživý pokoj. Na melanchóliu, na pocit tajomna, na stiesnenosť a strach. A vychádza mu to neuveriteľne efektívne. Zásluhu na tom ma dozaista krajina pôvodu a isté spoločné umelecké normy. Japonské hororové hry napríklad nemusia mať s filmom nič spoločné a predsa je tu cítiť spoločný vplyv, aký nájdeme v hrách ako je Resident Evil, Silent Hill alebo dokonca aj Castlevania. A stojí to na umeleckých výrazových prvkoch, ako sú napríklad lokácie, hudba, kamera a mizanscéna.
Krvilačná bábika nie je typický upírsky film a Yuko nie je typický upír. Yuko by sa rovnako tak dala nazvať aj desivým prízrakom, odkiaľ azda pramení názov „Dom duchov.“ Nutne však podotknúť, že vždy keď sa Yuko zjaví na obraze, človeku tuhne krv v žilách. Oči jej svietia ako vlčici, v ruke zviera takmer neviditeľný nôž a jej pohyby sú nečakane rýchle. O tom, že Yuko nie je úplne tradičný upír sa dozvieme aj vo finálnom zvrate filmu.
Krvilačná bábika určite stojí za pozornosť. Režisér filmu Michio Yamamoto, asistent Akiru Kurosawu napríklad pri filme Krvavý trón (1957) vybudoval dokonalú žánrovku pre každého fanúšika hororu a v súčasnom predhalloweenskom období ide o vítanú voľbu, ktorou nič nepokazíte.
