★ ★ ★ ★ ★
Nová historická dráma od Netflixu The King nepotrebuje nič veľkolepé, aby nás v každej scéne pevne zväzovala v intímnom vzťahu s týmto jedinečne štýlovým a výborne napísaním príbehom. Film obsahuje veľa pútavých obrazov a momentov. Autentické súboje, ktoré rinčia brnením, vonia kožou a oceľou a prenášajú nás v čase na šíre trávnaté polia, sú len vrcholom ľadovca. Podobne ako epické obliehania hradov, grandiózne strety armád a stredovek vybičovaný na maximum. The King toto všetko obsahuje ako korenie už tak výborného jedľa. A je to práve aj vďaka týmto výborne nastaveným kulisám, prečo je táto epická hra shakespearovských kvalít, tak veľmi pohlcujúca.
Príbeh filmu nás privádza do Anglicka, kde sa vláda kráľa Henricha IV. (Ben Mendelsohn) pomaly blíži ku koncu. Podľa všetkých indícií to nebolo ani šťastné, ani kráľovstvu prospešné panovanie. To je zrejmé aj na stave jeho syna Hala (Timothée Chalamet). Ten trávi väčšinu času po krčmách oddávajúc sa alkoholu a záhaľke. Osud však zariadi veci po svojom, keď sa mladý princ nečakane stáva novým kráľom, Henrichom V. Napočudovanie, Hal berie svoju novú úlohu nielen s rozvahou, ale vzhľadom na doposiaľ rebelujúceho mladíka aj s nečakanou múdrosťou. Ako mu však povie jeho starý priateľ a zabudnutý hrdina minulých bojov, Sir John Falstaff (Joel Edgerton), kráľ nemá žiadnych priateľov. Má len nasledovateľov a nepriateľom. A to by si mal nový kráľ vždy pamätať. Najmä, keď sa musí slovami jeho poradcu Williama (Sean Harris) zaoberať náležitosťami skrývajúcimi ťažké rozhodnutia, ktoré pochopí len kráľ.
Hlavná sila filmu The King tkvie dozaista v shakespearovskom scenári, za ktorým stojí režisér David Michôd a herec Joel Edgerton.
Ich text sa však o Shakespeara opiera len veľmi okrajovo. Prednes hercov nejde v podobných šľapajach ako napríklad Macbeth (2015) Justina Kurtzela. The King sa nesnaží byť adaptáciou Shakespearovej hry Henrich V. Naopak, text je oblečený do modernejšieho strihu, aj napriek tomu, že postavy niekedy používajú až takmer literárnu rétoriku historickej fikcie.
Okrem skvelých replík a výborne napísaných postáv je ďalším výrazným prvkom dramatické prevedenie výborne podnietené skvelým soundtrackom Nicholasa Britella. Štýl rozprávania je aj vďaka jeho melancholicky plazivej hudbe veľmi vážny a ucelený. To isté môžeme povedať aj o výraznej práci kamery Adama Arkapawa. Nie je prekvapením, že ide o rovnakého kameramana, ktorý stál aj za spomínaným Macbethom. A je to poznať, pretože jeho obraz je jednoducho sám o sebe veľmi pútavý.
Ďalším výrazným prvkom sú silné herecké výkony, a to nielen v prípade hlavného protagonistu Timothée Chalameta.
Jeho vzhľad síce jasne napovedá, prečo ho niekedy jeho protivníci povýšenecky nazývajú chlapcom, odvaha sa mu však nedá odoprieť. A síce je Chalamet opakom prirovnania „chlap ako hora“, nikdy som nemal pocit, že by sa zdal v úlohe zápasníka nedôveryhodný. Za spomenutie však rozhodne stojí aj skvelý Robert Pattinson ako následník francúzskeho trónu. Podobne ako v iných prípadoch, aj tu Pattinson jasne dokazuje svoj jedinečný herecký talent.
The King nie je rýchly film. Jeho sila však prebýva najmä v jeho pomalom tempe a podmanivom štýle, ktorý si získa nejedného diváka. Historická dráma jasne vedie nad Shakespearom, avšak jeho prvky, a to najmä dôraz na morálku a výborne vykreslené postavy, výrazne pomáhajú tomu, že každá jedna scéna budí emócie a jasný konflikt.