Spisovateľ Ron Chernow je jeden z najlepších životopiscov súčasnosti. A to nepíšem ako nejakú všeobecne zaužívanú definíciu (aj keď je to pravdepodobne presne ten prípad), ale skôr to píšem ako vlastné subjektívne hodnotenie tohto významného autora. Prvý raz som sa s Chernowom zoznámil vďaka jeho slávnemu životopisu, Alexander Hamilton, ktorý neskôr poslúžil ako predloha fenomenálnemu muzikálu. Ron Chernow je životopisec amerických historických osobností a ja som zozačiatku trochu váhal, či sa do Hamiltona vôbec púšťať. Prečo by som mal čítať 800-stranovú knihu o neznámom americkom politikovi? Hovoril som si.
Napokon som sa nechal zlákať. Bolo to najmä vďaka neuveriteľne pozitívnym ohlasom, ktoré ešte viac vybičovala popularita spomínaného muzikálu. Životopis Hamiltona som si preto na začiatku roka 2018 prečítal. Záver: stále na tú knihu myslím. Nie som fanúšik únavných superlatívov, ale Alexander Hamilton je neskutočne emotívny a do posledného detailu skonštruovaný životopis, ktorý podobne ako muzikál Hamilton, je neuveriteľným príbehom odhodlania, vzdoru a inšpirácie. Zabudnite na hrôzostrašne plytké, konzumné a alibistické frázy pochybných „celebrít“ typu, „inšpirujem mladú generáciu“, a radšej si prečítajte Chernowovu knihu. Je to síce v angličtine, no ak vám to nerobí väčší problém, urobte to.
Týmto spôsobom som sa prvýkrát zoznámil s tvorbou Rona Chernowa. A keďže som mal len tie najlepšie možné skúsenosti s Hamiltonom, Grant vyzeral podobne sľubne.
Samozrejme som poškuľoval aj po jeho Pulitzerovom životopise prvého amerického prezidenta, Georgea Washingtona. Grant bol však predsa len horúcou novinkou (vyšiel v októbri 2017) a ja som sa do nej chcel hneď po Hamiltonovi pustiť. „Hneď pustiť“ znamenalo vo finále trojročné prešľapovanie na mieste. Otázka, prečo čítať životopis akéhosi generála z čias americkej občianskej vojny, bola viac-menej po prečítaní Hamiltona zodpovedaná. Samozrejme, že čitateľa by mala zaujímať história, no aj napriek tomu sa mi zdá celkom relevantné, spytovať rozhodnutie zobrať do rúk (teraz už) 1000-stranovú knihu a vymedziť jej značnú časť svojho voľného času. Napokon som možno podvedome takto uvažoval tie tri roky, čo som sa do knihy nepúšťal, ale takzvane som si ju šanoval pekne na virtuálnej poličke. V duchu som pevne veril, že raz príde jej čas. Povianočné voľno sa potom pre túto knihu stalo ideálnym obdobím.
O Grantovi napíšem len toľko, že ide o tradične do hĺbky prepracované dielo s neuveriteľným dôrazom na detail a s veľkým emočným nábojom. Ullyses S. Grant, podobne ako Alexander Hamiton, povstal z popola. Keď mal Grant viac ako tridsať rokov, ocitol sa na okraji úplnej chudoby. Nikto by si ani len v sne nepomyslel, že ten zanedbaný, mĺkvy muž, bezcieľne sa ponevierajúci po uliciach malého mestečka, bude raz svetoznámy generál, hrdina občianskej vojny a neskôr prezident Spojených štátov amerických. Toto je presne ten štýl hrdinu, ktorý Chernowovi imponuje. Z nuly hrdina. Z absolútnej chudoby do bieleho domu.
Toto je ten dôvod prečo vôbec nemusíme vedieť, kto bol Alexander Hamilton alebo Ullyses S. Grant. Stačí si bez zbytočného rozmýšľania zobrať ich životopis a ostať v pomykove nad ich neuveriteľným osudom.
Samozrejme, Chernow píše o politických osobnostiach a niektoré pasáže boli mierne vyčerpávajúce. Dva termíny Grantovho prezidentovania si vypýtali po úžasnej časti s občianskou vojnou, svoju daň. Ako je zvykom, Chernow ide do detailov. A to môže byť niekedy naozaj doslova pohlcujúce v tom horšom slova zmysle. Osobne mi viac vyhovovalo čítať o Grantovi ako o človekovi, o Grantovi ako o generálovi, a ako o večnom humanistovi a abolicionistovi. Otázky toxického otroctva a južanskej násilnej a rasistickej mentality si taktiež vypýtali podstatnú časť textu. Jeho obsah je v tomto ohľade šokujúci a veľavravný. Veľkým ozrejmením môže byť pre množstvo nezasvätených fakt, že koniec vojny možno znamenal koniec otroctva, no utrpenie, diskriminácia, prenasledovanie a terorizmus voči Afroameričanom sa ani zďaleka neskončili.
Grant nezomrel tak náhle a tragicky ako Alexander Hamilton, to ale neznamená, že by obe knihy nemali podobne emotívne vyvrcholenie. Musím povedať, že čítať takto obsiahlu knihu o jednom človeku, dokáže vytvoriť nejedno pevné puto. Najmä potom v tom prípade, že to čo čítame je z väčšej časti považované za skutočné udalosti. Grant ma po dočítaní zanechal v tichom a melancholickom rozjímaní. Prečo by som mal čítať knihu o neznámom americkom generálovi? Pretože v konečnom dôsledku čítam knihu Rona Chernowa, a ten píše vždy najmä o človeku. Tie myšlienky a pocity sú nám spoločné a dokážu nás veľmi trefne zasiahnuť a dokonca aj v mnohom inšpirovať.
