★ ★ ★ ☆ ☆
Shirley je názov nového filmu režisérky Josephine Deckerovej o známej spisovateľke Shirley Jacksonovej. Autorka klasických noviel ako Dom na kopci (The Haunting of Hill House), We Have Always Lived in the Castle alebo jednej z najkontroverznejších poviedok svojej doby, Lotéria (The Lottery) bola sama zdrojom kontroverzie. Výrazne tomu pomohla práve jej spomínaná poviedka, ktorá ju raketovou rýchlosťou dostala do povedomia americkej verejnosti. Aj napriek tomu, že film nesie meno slávnej spisovateľky, nejde úplne o typický príklad životopisného diela. Práve naopak. Film by sa pokojne mohol volať úplne inak, a možno by mu to len pomohlo.
Príbeh nás privádza do pasívne úzkostlivého prostredia spisovateľkinej zanedbanej domácnosti. „Poriadok v kuchyni svedčí o duševnej podriadenosti.“ Tvrdí Shirley (Elisabeth Moss), keď sa ju manžel, profesor Stanley Hyman (Michael Stuhlbarg), pokúša dostať von z postele. Do ich domu prichádza mladý manželský pár. Fred (Fred Nemser) má pracovať ako asistent profesora Hymana. Sprevádza ho jeho mladá žena Rose (Odessa Young). Je to práve ona, kto nás víta na počiatku filmu. Je to ona, kto je v skutočnosti hlavou hrdinkou filmu. Divák nájde Rose so svojím manželom na ceste vlakom. Rose práve končí Jacksonovej poviedku, Lotéria. Aj napriek veľmi znepokojivému obsahu poviedky, zaplaví mladú ženu po jej dočítaní nečakaný nával erotickej túžby. Tú musí okamžite ukojiť na vlakovom záchode. Nádejná návšteva u slávnej spisovateľky sa však rýchlo mení z obdivu na ubíjajúce sklamanie.
Shirley je psychologická dráma, ktorá sa viac ako na dejové zvraty, zameriava na štúdium ženskej podriadenosti a úzkostlivosti.
Ocitáme sa na počiatku 50. rokov minulého storočia. Shirley Jacksonová písala prevažne o frustrovaných a psychicky ubíjaných ženách. Ich snaha po individualizme bola v ostrom kontraste so zaužívanými princípmi spoločnosti. Túto ženskú frustráciu ešte viac umocňujú mužské postavy. Vo filme spoznávame Stanleyho Hymana s brečtanom na hlave. Vyzerá presne ako grécky boh vína, plodnosti a zábavy, Dionýzos. V tomto prípade je vhodnejšie slovo hedonizmus, než zábava a Hyman tu naozaj figuruje ako nenásytný zvodca, ktorý je však z pohľadu ženy, a tiež z pohľadu diváka, skôr odpudzujúcim elementom. To je vidieť najmä v momente, keď sa Hyman snaží pri raňajkách Rose v tesnej blízkosti lichotiť, pričom mu na strnisku stále ostávajú kúsky jedľa. A to ho divák našťastie nemá možnosť cítiť.
Toto je len jeden z aspektov ako sa režisérke podarilo vo filme nabudiť atmosféru nevoľnosti a nepohodlnosti. V tomto prostredí Shirley žije, v tomto prostredí Shirley tvorí. A Hyman je ako malý satyr, ktorý ju na jednu stranu vyživuje, no na druhú stranu ju nevýslovne ubíja. S tým súvisia aj jeho nie príliš utajované aféry. Z tejto bolesti však v konečnom dôsledku vychádza spisovateľkina umelecká tvorba. Autorka sa rozhodne napísať novú knihu s názvom Hangsaman, voľne inšpirovanú skutočným prípadom zmiznutia jednej zo študentiek z univerzity, kde učí aj Hyman. Nie je to však primárne Paula, ako sa zmiznutá študentka volala, a ktorá Shirley inšpiruje. Naopak, je to práve Rose.
Nevoľnosť a tiesnivá atmosféra je inak do filmu prinášaná aj skrz prácu kamery. A to možno až príliš intenzívne, aj za cenu divákovej trpezlivosti.
Dôraz na kamerové detaily začne pomaly, ale isto unavovať. Kamera začne mať až tendencie závratov a nevoľnosti. Drží sa stále v tesnej blízkosti a doslova nám nedáva vydýchnuť. Chápem, že to bol zámer, no bohužiaľ išlo o zámer, ktorý v konečnom dôsledku uberá na celkovom vizuále filmu. Niekedy to funguje v prípade, keď sa snaží svojich protagonistov odhaliť v tom nelichotivom svetle, ako tomu bolo napríklad aj počas sexuálne nabitých raňajok. Alebo v momente, keď vidíme roztrasenú a utrápenú Shirley s kropajami potu na čele, ako sa snaží rozdýchať vlastnú úzkostlivosť. Avšak, keď kamera využíva detaily až príliš často, ich prítomnosť začne byť doslova nežiadúca. Kamera začne nielen odhaľovať frustráciu a úzkostlivosť, ale začne byť aj sama frustráciou pre diváka. A to vôbec nie v tom tvorcami požadovanom zmysle.
Shirley je presne ten typ filmu, ktorý nemusí sadnúť úplne každému, pretože jeho prístup k látke je príliš svojský a možno až odvážny. Režisérka sa pohybuje na hrane únosnosti a zahráva sa s pozornosťou diváka. Je to psychologický príbeh s množstvom symboliky a skrytých nuancií, ktorý nám možno dovolí lepšie pochopiť svet Shirley Jacksonovej. Bohužiaľ, v snahe dosiahnuť žiadané efekty sa občas film dostáva do nežiaduceho teritória opakovaných expresívnych prvkov, ktoré filmu môžu viac škodiť ako prospievať. Našťastie, filmu veľmi pomáhajú výborné herecké výkony, ako Elisabeth Mossovej, tak aj Michaela Stuhlbarga.
