Kto seje vietor: „Nie je to o vede verzus náboženstve, je to o práve myslieť.“

Kto seje vietor: „Nie je to o vede verzus náboženstve, je to o práve myslieť.“

11. septembra 2020 0 Od Radoslav Irša

Kto seje vietor (Inherit the Wind, 1960) je adaptácia divadelnej hry vychádzajúcej zo skutočného súdneho procesu z roku 1925. Ten sa zapísal do histórie ako takzvaný, „Opičí proces“. Hlavným predmetom pojednávania bola obžaloba školského učiteľa menom, John T. Scopes (vo filme vystupuje ako Bertram T. Cates), ktorý sa odvážil v malom mestečku Dayton v Tennessee, vyučovať Darwinovu teóriu evolúcie. Učiť deti o evolúcii bolo v rozpore so zákonom, ktorý to zakazoval. Dôvodom bol všeobecne akceptovaný výklad stvorenia z Biblie. Čo nasledovalo bol súdny proces, ktorý na seba strhol pozornosť celého národa.

Film režiséra Stanleyho Kramera sprevádzalo po svojom uvedení množstvo problémov. Náboženskí fundamentalisti útočili na kiná, ktoré film zaradili do svojho programu a neobávali sa ho dokonca nazvať dielom diabla. Produkčná spoločnosť United Artists, ktorá film zastrešovala, dokonca odmietala svoje dielo akokoľvek výraznejšie promovať. Napriek tomu sa film stal modernou klasikou. Jeden z dôvodov je samozrejme skutočnosť, že ide o vydarený film. No tým podstatnejším dôvodom je skôr jeho univerzálnosť. Originálna divadelná hra vznikla ešte v roku 1955 ako kritika vtedajšieho Mccarthizmu. Ako sa vyjadril jeden z autorov divadelnej hry, Jerome Lawrence, „učenie evolúcie využili ako prirovnanie, ako metaforu, pre akýkoľvek iný spôsob kontroly myslenia. Nie je to o vede verzus náboženstve, je to o práve myslieť.“

V prípade filmu Kto seje vietor je to práve spomínané sektárske a fundamentalistické chovanie obyvateľov mestečka Dayton, ktoré robí film neustále aktuálnym.

Bolo by azda prehnané tvrdiť, že je súčasná širšia verejnosť vystavovaná radikálnej autorite cirkvi. Skôr naopak. Ateizmus a agnosticizmus je na vzostupe. Náboženstvo už zďaleka nehrá v spoločnosti tak zásadnú úlohu, ako tomu bolo ešte na počiatku 20. storočia. Zatiaľ, čo v roku 1972 sa k ateizmu hlásilo 5 percent americkej populácie, v roku 2018 už je to 23 percent. Mohli by sme povedať, že zatiaľ čo vo filme je výsledok súdneho pojednávania oficiálne na strane náboženstva, v skutočnosti je to presne naopak. Avšak, ako už bolo spomenuté, otázka náboženstva a vedy nie je vo filme to podstatné. Predsa len, v poslednej scéne odchádza hlavný hrdina, advokát Henry Drummond (Spencer Tracy), zo súdnej siene s Bibliou aj s Pôvodom druhov od Darwina v jednej ruke.

Sila filmu spočíva v prezentácii nekompromisného svetonázoru a násilného prenasledovania „tých druhých“. Kto seje vietor s hrôzostrašnou aktuálnosťou odhaľuje v ľuďoch, zasvätených vlastnej a zaslepenej pravde, krutosť a nekompromisnosť nad odlišnosťou. Za vlastnou pokrivenou vidinou útoku a hanobenia ich presvedčenia, vidíme dav schopný agresívneho prenasledovania, hraničiaceho s nacionalistickými praktikami a autoritárstvom.

Dav kresťanov dáva jasne najavo, čo si myslí o mladom učiteľovi evolúcie.

Scény nočného fakľového pochodu, skandovania a spievania piesní s násilným podtextom, skrytým za velebenie kresťanského Boha, sú hrôzostrašnou pripomienkou, že cesta k tomuto druhu chovania, môže mať rôzny pôvod.

Základom je absencia pochybovania a individuálneho  myslenia. Ďalšia pekná scéna je omša farára Browna, ktorý svojím „ovečkám“ doslova vymýva mozog. Uvažujeme tak podľa záberov na oduševnených a skandujúcich poslucháčov. Keď sa farár Brown rozvášni natoľko, že nevercov, čiže konkrétnych ľudí, ako je aj sám obvinený učiteľ, chce doslova odsúdiť k pekelným mukám, pár jedincov na čele so silne veriacim pánom Bradym musia kázeň ukončiť.

Kto seje vietor je dôležitý film a možno aj preto má originálna divadelná hra toľko adaptácií. Jej myšlienky nám totiž neprestávajú pripomínať silu rozumu a nezávislého myslenia. S tým súvisí aj prezentácia, v tomto prípade, davu kresťanov. Tí hlásajú božskú lásku a slávu, a pritom im z očí šľahá nenávisť k mladému učiteľovi vedy. Film obsahuje mnoho skutočností, mnoho otázok, aj o dnešnom človeku, dokonca by som povedal, o „večnom človeku“, odkázaného niekam patriť, niečomu veriť, a silou-mocou odmietať to ostatné. Otázka pochybností, otázka malomeštiactva, otázka viery, otázka dobra a zla, prepojenia nenávisti a lásky, toto všetko jasne dokazuje, že Kto seje vietor je stále aktuálne dielo, aj pre dnešného diváka.