Opäť raz platí, že toto nie je absolútny výber toho najlepšieho za rok 2021. A to z dvoch jednoduchých dôvodov. Za prvé, autor tohto článku pochopiteľne nevidel každý jeden film, ktorý tento rok vyšiel, a za druhé, niekto by mohol namietať, že niektoré film z tohto zoznamu predsa patria do roku 2020, jeden dokonca až do roku 2019. Pre objasnenie najmä tohto druhého dôvodu, filmy boli do tohto zoznamu zaraďované zväčša na základe ich slovenskej premiéry, alebo festivalovej premiéry, a to nielen na Slovensku, ale v niektorých prípadoch dokonca aj v Čechách.
V zozname sa objavujú významné minuloročné diela, ako napríklad Minari, Krajina nomádov alebo dokonca aj výborná dráma/horor Saint Maud, oficiálne ešte z roku 2019. Dlho som s tým bojoval, pretože rok 2021 bol bohatý na skvelé dokumenty, no nakoniec som ich do tohto zoznamu nezahrnul. Jedinou výnimkou je hybridný projekt Bo Burnhama, ktorý si svoje miesto isto zaslúži v hocijakom rebríčku podobného charakteru. Vo finále potom platí, že ide o kompletne subjektívny a ohraničený výber zo selekcie videných, hraných filmov uplynulého roka.
Otec (Father)
Režisér filmu, Florian Zeller, adaptuje svoju vlastnú divadelnú hru a naplno využíva silu filmového umenia. Výsledkom je výborný pohľad do hlavy starého muža, trpiaceho zákernou demenciou. Oscarový Anthony Hopkins podáva neuveriteľný herecký výkon a prispieva k celkovému zážitku, ktorý nás doslova uhranie. Otec pristupuje k svojmu protagonistovi opačne, ako by sme to mohli vidieť pri podobne ladených filmoch. Vďaka filmovému strihu sa dostávame do hrdinových myšlienok a spolu s ním prežívame chaotické dni plné neistoty a strachu. Výsledok je mrazivý a nadmieru dojímavý.
Quo Vadis, Aida
Na oscara nominovaná dráma z útrob občianskej vojny v Juhoslávii je mrazivým svedectvom genocídy v Srebrenici. Aida pracuje ako prekladateľka v utečeneckom tábore pod vedením jednotiek Organizácie spojených národov. Klamlivý pocit bezpečia sa rýchlo stráca, keď sa vedenie tábora pokúsi o vzájomné dohody s generálom Mladićom. Quo Vadis, Aida je zdrvujúca dráma na pozadí skutočnej tragédie pripomínajúca filmy ako Hotel Rwanda (2004) alebo zo štylistického hľadiska, Nič nás nerozdelí (Impossible, 2012).
Svätá Maud (Saint Maud)
Výborná psychologická dráma, v určitom zmysle aj horor, o mladej opatrovateľke s božským poslaním. Saint Maud je vynikajúci debut režisérky Rose Glassovej, ktorý veľmi pozorným okom sleduje hlavnú protagonistku a odhaľuje nám témy samoty, dezilúzie a vlastnej jedinečnosti. Žánrovo by sme možno nešli po rovnakej ceste, no tematicky a dokonca aj štylisticky, by sme film mohli ľahko prirovnať k skvelému Taxikárovi (Taxi Driver, 1976) Martina Scorseseho. Viac o filme nájdete v recenzii.
Malá mama (Petite Maman)
Nesmierne dojímavá rodinná dráma, ktorej sila vo finále vytriešti na povrch ako gejzír a nenechá jedno oko suché. Francúzska režisérka Céline Sciamma nám ponúka veľmi osobný a komorný príbeh o malej Nelly. Nelly akurát zomrela jej stará mama, s ktorou sa nestačila ani len rozlúčiť. Dievča prichádza do starého domu, kde vyrastala jej mama, a tu v lese za domov stretá malé dievča menom Marion. Až neskôr si Nelly uvedomí, že Marion nemá len rovnaké meno, ako jej vlastná mama, ale pravda je oveľa vzrušujúcejšia. Malá mama je veľmi decentný príbeh. Tichý, rozjímavý a veľmi emotívny.
Najhorší človek na svete (Verdens verste menneske)
Nový film nórskeho režiséra Joachima Triera je krásnym príkladom, prečo máme radi filmy. Autentický, protikladný aj otvorený, Najhorší človek na svete je skvelá dráma o mladej žene, blúdiacej milostným životom. Trier nám ponúka veľmi realistický pohľad do života mladej Julie (Renate Reinsve) a jej nerozhodnej povahy. Film má množstvo rovín a prechádza rôznymi fázami, vzhľadom na vytýčené štvorročné obdobie hlavnej protagonistky. Renate Reinsve bola za svoje účinkovanie vo filme zaslúžene ocenená na prestížnom filmovom festivale v Cannes v kategórii: Najlepšia herečka.
Pripojení (The Mitchells vs. the Machines)
Skvelá animovaná rozprávka z dielne Netflixu o jednej bláznivej rodinke a jednej šialenej apokalypse robotov. The Mitchells vs. the Machines má skvelú animáciu Pripojení (The Mitchells vs. the Machines alebo aj Connected) je klasicky adrenalínová jazda s autorským rukopisom kreatívnej dvojice Phila Lorda a Chrisa Millera. Tí teraz síce nesedia v režisérskom kresle, no ťažko by sme dokázali prehliadnuť ten jasne definovateľný štýl animovaných filmov, akými sú Lego príbeh (2014) alebo Spider-Man: Paralelné svety (2018). Viac o filme nájdete v recenzii.
Minari
Minari je veľmi vtipná a dojemná dráma o mladej rodinke kórejských prisťahovalcov v Amerike, ktorí sa snažia uživiť farmárčením. Jacob (Steven Yeun) chce pre svoju rodinu len to najlepšie a aj preto sa rozhodne skončiť s hrôzostrašnou prácou triediť kurčatá a zaumieni si postaviť sa na vlastné nohy. Minari je typický príbeh o boji o vlastné prežitie, navzdory všetkým prekážkam prírodného sveta. V neposlednom rade je to príbeh o hľadaní a najmä oslavovaní vlastnej identity v cudzom prostredí amerického Arkansasu. Výborná Yuh-Jung Youn získala za svoje stvárnenie svojskej starej mamy, prestížneho Oscara.
Krajina nomádov (Nomadland)
Spolovice hraný film, spolovice dokument. Presne taký je nový film čínskej režisérky Chloé Zhao s názvom Krajina nomádov (Nomadland). Už teraz je pomerne jasné, že Krajina nomádov patrí medzi diela, o ktorých sa hovorí. Po nedávnych premenených nomináciách zo Zlatých glóbusov, môžeme očakávať, že film zarezonuje aj na prestížnych Oscaroch. A to minimálne nejednou nomináciou. Minimalistický príbeh o ľuďoch bez domova je nezvyčajne dojemným nahliadnutím do sveta vedome odmietajúceho stabilitu a pevné korene. Každý jeden moment obrazu prechádza melancholickým rozjímaním, no smútok nie je ani zďaleka ojedinelou vlastnosťou tohto diela. Viac o filme nájdete v recenzii.
Nie je čas zomrieť (No Time to Die)
Finálna bondovka Daniela Craiga možno nebol typický film o Jamesovi Bondovi, v tom zmysle, že sa tvorcovia veľmi revolučne pohrali s tradičnou bondovskou ikonografiou, no rozhodne išlo o veľmi vydarené zavŕšenie jednej série. Navyše ide o jednej z najemotívnejších, ak nie úplne najemotívnejší prídavok, do sveta Jamesa Bonda. Hrdina sa zaslúžene posúva vpred. Jeho charakter sa mení a s týmto taktiež pracuje aj samotný film. Je to dobrá zmena. Typickejšie melancholická, už menej typickejšie, zraniteľnejšia. Možno by sme mohli tvrdiť, že za celou zmenou atmosféry stoja už revolučné predchádzajúce diely. To však nič nemení na tom, že zatiaľ posledný James Bond posúva túto hranicu v istých ohľadoch ešte trochu ďalej a stále ostáva výborným dielom. Viac o filme nájdete v recenzii.
Coda
Jeden z najhorúcejších titulov minuloročného Sundance festivalu. Coda je veľmi vtipná, zábavná, ale najmä dojímavá dráma o rodine nepočujúcich rybárov, ktorých dcéra Ruby (jediná počujúca) sa rozhodne nasledovať svoj spevácky talent. Námet ponúka skvelý konflikt, keďže nepočujúci otec a brat, sú pri práci na lodi na Rubino tlmočníctvo doslova závislí. A to je samozrejme problém, ak sa chce Ruby pokúsiť o serióznejšie štúdium spevu na prestížnej univerzite. Coda je nadmieru citlivý film s riadnou dávkou pozitívnej nálady. Film má veľké srdce a bezpochyby sa dotkne nejedného diváka.
Sila psa (The Power of the Dog)
Zo všetkého najskôr treba zdôrazniť, že nový film oceňovanej režisérky Jane Campionovej, The Power of the Dog, je krásne podmanivá, uhrančivá a najmä pomalá dráma. Filmová adaptácia rovnomennej knihy z roku 1967 pripomína filmy ako First Cow (2019), Zama (2018) alebo Call Me by Your Name (2017). Podobne ako spomínané filmy, aj Campionovej „ženský western“, pristupuje k svojmu príbehu výrazne obrazovou formou. Tá nielenže navodzuje jedinečnú atmosféru nespútanej prírody americkej Montany, ale navyše nám ponúka množstvo informácií o našich postavách. Campionová sa primárne zameriava na vrodenú živočíšnosť, skrytú identitu, mužskosť verzus ženskosť, slabosť verzus silu, pričom tieto témy stavia do úplne odlišných rovín. Viac o filme nájdete v recenzii.
Zelený rytier (The Green Night)
Zelený rytier je filmová adaptácia stredovekej epickej básne z prostredia legiend kráľa Artuša. Zatiaľ, čo samotná báseň vsádza na odvahu, hrdinstvo a rezolútnosť stáť zoči voči istej smrti, režisér David Lowery ide svojím novým filmom oveľa hlbšie. Jeho Zelený rytier nie je priamočiarym odhodlaním. Je to hĺbavá a vizuálne podmanivá odysea. Fantastická cesta za vlastným poznaním, naprieč časom a priestorom. Viac o filme nájdete v recenzii.
Bod varu (Boiling point)
Výborná dráma z reštauračného prostredia je nakrútená na jeden záber a aj to jej pridáva na veľmi intenzívnej sledovanosti. Autentický a nesmierne presvedčivý, Bod varu presne vystihuje toxické prostredie gastronomického biznisu. Okrem jednotlivých črepín mozaiky, ktoré skvele vykresľujú dané prostredie a atmosféru, sú nám v minimalistickom rozprávaní predstavované jednotlivé mini príbehy. Ten najsilnejší sa potom točí okolo šéfkuchára Andyho, ktorého hrá výborný Stephen Graham.
Bo Burnham: Inside
Všestranný umelec a komik, Bo Burnham, svojpomocne nakrútil a naspieval jeden z najvýraznejších audiovizuálnych počinov tohto roka. Bo Burnham: Inside je hybridný výtvor, výpoveď jedného človeka uväzneného doma počas covidovej pandémie. Ide o zúfalý výsmech modernej dobe, uväznenej vo virtuálnej sfére. „Nie je to nebo, je to Instagram belošky,“ spieva Burnham v refréne, medzi tým, čo celú skladbu poskladá z opisov tuctových obrázkov zo známej sociálnej siete. Inokedy Burnham mieri sám na seba vo veľmi osobnom, seba reflexívnom meta-uvažovaní nad vlastným životom. Viac v recenzii.
