„Prečo sa väčšina úžasných vecí na dámu nepatrí?… Nie preto, že dámy sú menejcennejšie než muži, ale preto, že dámy sú iné. Ich poslaním je skôr inšpirovať mužov k veľkým činom, ako by ich mali vykonať samy.“
-Edward M. Forster
Tento citát z novely Izba s vyhliadkou celkom presne zosobňuje nálady v českej spoločnosti po roku 1989. Síce sa po revolúcií do spoločnosti aj kinematografie stále viac dostávali feministické témy rovnako ako potreba dať ženám viac priestoru na vyjadrenie vlastného postoja, verejnosť ako taká však stále radikálny feminizmus odmietala. Vychádzalo to hlavne z presvedčenia, že mužské a ženské role sú jasne definované biologickými predispozíciami, a teda, že sú hlboko zakorenené v prírode a človek by ich nemal vedome meniť.
Vo svete v 90tych rokoch začínala tretia vlna feminizmu. Jednou z najrezonujúcejších skupín tohto obdobia bola subkultúra riot grrrls so svojou snahou zvrhnúť patriarchát. Do popredia sa viac dostávali populárne piesne s feministickou tematikou alebo texty naznačujúce vzrastajúci hlas žien v spoločnosti (No Scrubs, Just a Girl). Rovnako aj v kinematografii sa začali častejšie objavovať témy oslavujúce ženskú silu. Medzi hlavnými postavami sa nachádzalo viac ženských hrdiniek a nastala väčšia individualizácia postáv (Thelma & Louise, 1991; Fried Green Tomatoes, 1991; Little Women, 1994).
Na našom území sa pohľad na ženu, resp. pohľad na to, aká veľká pozornosť by sa jej mala v kinematografii venovať, taktiež menila.
Rozdiely socioekonomických štandardov medzi Československom a ostatnými západnými krajinami však prispel k odlišnostiam medzi vnímaním feminizmu. Zatiaľ čo v ostatných západných demokraciách sa zdal feminizmus radikálnejší a „hlasnejší“, s cieľom vzbury proti patriarchátu, na našom území sa prejavoval skôr väčším zameraním na ženu v rámci už zabehnutých spoločenských noriem. Zmeny v spoločnosti boli zaznamenané hlavne skrz dokumenty, ktoré mali pod taktovkou stále viac ženských režisérok. Tie sa venovali individuálnym životným historkám a skúsenostiam žien, zameriavali sa na rozdiely medzi ženami a mužmi, snažili sa zobraziť potreby aj túžby žien alebo prinášali portréty, či už úspešných žien, alebo žien z rôznych menšín na okraji spoločnosti.
Medzi dokumentaristkami sa hlavne v období normalizácie objavovali režisérky hraných filmov, ktorým bola kvôli politickému režimu znemožnená autorská sloboda. To bol aj prípad Drahomíry Vihanovej. Spolupracovala ako scenáristka a asistentka réžie v hudobnom vysielaní Československej televízie a následne v roku 1965 absolvovala na FAMU odbory réžia hraného filmu a strih. Debutovala filmom Zabitá neděle (1969), ale prvotina bola uložená do trezoru a premiéru mala až v roku 1990. Komorná existenciálna dráma o armádnom dôstojníkovi však vytvorila predobraz tém často formulovaných aj v jej neskorších dokumentárnych dielach.
Postavy svojich diel ukazuje v realistickom svetle a teda aj spolu s ich existenciálnymi problémami, trápeniami a smútkom.[1] Počas normalizácie natočila filmy ako Ženy socialistického Československa (1975) alebo Otázky pro dvě ženy (1985). V tomto krátkometrážnom dokumente z polovice 80tych rokov prináša príbeh dvoch žien – vedkyne a predavačky. Medzi ich výpoveďami sú ich názory na život, ich osobné filozofie a postoje.
Odkrýva v tej dobe málo preniknutú tému o postavení žien v spoločnosti a značne tak obohacuje feministické témy v dokumentoch danej doby.
Po revolúcií natáča Proměny přítelkyně Evy (1990), príbeh speváčky Evy Olmerovej. Možno s jemnou kontroverziou prináša neidealizovaný pohľad na umelkyňu bez pozlátka vytvoreného šoubiznisom. Vidíme speváčku, ktorá odhaľuje skryté kúsky duše zlomenej starnúcej ženy. Konjunkturální portrét aneb Tři životy Vlasty Chramostové (1992) je opäť zameraný na známu osobnosť, tentoraz herečku Vlastu Chramostovú. Opäť je badateľná úprimnosť, či už v režisérkinom prístupe k filmu, ale aj vo výpovediach. V snímke sa striedajú zábery z divadelnej skúšky so zábermi herečky a jej odpovedí.
Ďalšou režisérkou hraného filmu „vyhnanej“ k dokumentárnej tvorbe politickým režimom bola aj Věra Chytilová. Tá sa kvôli svojej povahe dokázala hravo presadiť už v 60tych rokov medzi silnými mužskými osobnosťami československej novej vlny. Študovala dva roky architektúru v Brne, po odchode z fakulty pracovala ako kreslička, laborantka, manekýnka. Za kamerou začínala na Barrandove ako klapka, odtiaľ sa vypracovala až na pomocnú režisérku. V rokoch 1957 až 1962 vyštudovala FAMU v ročníku Otakara Vávru, odbor filmová réžia, na ktorý bola prijatá ako jediná žena. Vďaka jej neoblomnému zachovaniu morálnych postojov sa často krát dostávala do sporu so socialistickým zriadením, a jej filmy provokovali svojím búraním rôznych klišé, ale aj témami ako emancipácia žien alebo kritika spoločnosti. V 90tych rokoch sa venovala predovšetkým tvorbe hraných filmov. Medzi dokumentami však patril TGM Osloboditeľ (1990), alebo Ráj srdce (1992), ktoré však divákov neoslovili tak ako režisérkina ostatná tvorba. [2]
Medzi ďalšími, tentoraz režisérkami zameriavajúcimi sa primárne na dokumentárny film, je aj Helena Třeštíková.
Vyštudovala dokumentárnu tvorbu na FAMU. Predtým než sa začala venovať réžii pôsobila ako dramaturgička. Medzi témami sa mnohokrát nachádzajú medziľudské vzťahy obyčajných ľudí v spoločnosti a ich životné príbehy. Niekoľko dokumentov je točených časozbernou metódou, náročnou na dĺžku natáčania. Išlo o filmy Manželské etudy (1987), Z lásky (1987) a Hledání cest (1988). Počas 90tych rokov natočila Sladké hořkosti Lídy Baarové (1995), príbeh slávnej herečky s kontroverznou minulosťou, zachytený v jej salzburskom byte. Ďalším filmom približujúci život žien bola snímka Sladké století (1997). Dokument prináša príbehy žien, ktoré prežili neskutočné politické aj ideologické zvraty. Neobyčajné príbehy týchto žien sú pretkané dobovými zábermi. Zastúpenie žien sa nachádza aj v neskoršej tvorbe a to Ženy na přelomu tisíciletí (2000) alebo Ženy a drogy, drogy a ženy (2003), kde sa venuje drogovej závislosti a životu závislých žien. Autorka sa snažila týmto filmom nabádať divákov k vlastnému zamysleniu sa nad ich individuálnym postojom k drogám.[3]
Podstatným menom v oblasti feministických tém ale aj dokumentu ako takého je Olga Sommerová. Jej filmy sa často zaoberajú vzťahmi, feminizmom, diskrimináciou pohlaví, poukazuje na rodové stereotypy a venuje sa aj postaveniu žien spoločnosti. Absolvovala FAMU – katedru dokumentárnej tvorby. V rokoch 1979-1980 pracovala ako redaktorka dokumentárnej redakcie Československej televízie. Potom sa rozhodla pre slobodné povolanie režisérky Krátkeho filmu Praha a v rokoch 1989-1993 v ňom pracovala ako jeho kmeňová režisérka. Po revolúcií natáčala filmy pre Českú televíziu.
Vo filme Nesmrtelná hvězda Božena Němcová (1997) spracováva životný príbeh spisovateľky považovanej za zakladateľku novodobej českej prózy.
Silná osobnosť spisovateľky a jej vymykanie sa spoločensky nastaveným hodnotám prispelo k zobrazeniu ženy v značne feministickom svetle. Motívom filmu sa stali listy Boženy Němcovej. V nich sa odrážal jej vzťah k mužovi, deťom, k spoločnosti. Jej osud bol plný nepochopenia z okolia. Kariérne ciele a neochota byť rámcovaná schopnosťou zastávať úlohu matky a manželky, bolo v dobe veľkej rodovej diskriminácie problémom. Olga Sommerová sa rodovým stereotypom venuje aj vo filmoch O čem sní ženy (1999) a O čem sní muži (1999), ktoré sú výpoveďami viacerých ľudí o ich vzťahu k opačnému pohlaviu, ale aj ich vlastné vnímanie sveta a ich role. [4]
Témy feminizmu a postavenia žien spoločnosti prešli v 90tych rokov veľkou premenou. Napriek porevolučnej zmene v zobrazovaní dovtedy marginalizovaných tém sa však stále pracovalo s rodovými stereotypmi a skôr ako o vymedzovanie sa voči nim, išlo v autorských počinoch dokumentaristiek o poukazovanie na gendrové role. Zmenu teda vnímam v do istej miery autentickom a neidealizovanom zobrazení ženy v spoločnosti. Neidealizovanie spolu s pridanou pozornosťou na ženu, ako neodmysliteľnú súčasť spoločnosti. Vyzdvihovanie ženstva, individuality a jej osobných cieľov a túžob. Mnohí sa na význame alebo definícií feminizmu nevedia jednoznačne zhodnúť. To, či a ako tieto pokračujúce tendencie nie len v kinematografii zmenia spoločnosť, ukáže čas.
[1] https://www.ceskatelevize.cz/lide/drahomira-vihanova/, [cit. 23.5.2020]
[2] https://www.ceskatelevize.cz/lide/vera-chytilova/, [cit. 23.5.2020]
[3] https://www.ceskatelevize.cz/lide/helena-trestikova/, [cit. 23.5.2020]
[4] https://www.ceskatelevize.cz/lide/olga-sommerova/, [cit. 23.5.2020]
